Právny status tela a oddelených častí tela (I.)

Aj keď ide o obsiahlu tému, v predkladanom článku sa pokúsime cez prípady uviesť nové zásadné otázky spojené s nakladaním s ľudským telom, jeho časťami a materiálmi humánneho pôvodu, ktoré sa okrem právneho statusu reprodukčných buniek (gamét a in vitro vytvorených embryí) týkajú aj statusu orgánov, tkanív a buniek určených na transplantáciu; krvi, moču určených na ďalšiu diagnostiku, ale aj materiálu, ktorý sa využíva vo výskume. Následne priblížime existujúcu právnu úpravu právneho statusu tela, oddelených častí tela a režimu nakladania s materiálom humánneho pôvodu a názory českých a slovenských právnych teoretikov na túto úpravu. Napokon sa budeme venovať možným prístupom k riešeniu tejto otázky a výpočtom prípadných výhod a nevýhod každého z nich.

Načrtnutá téma sa môže zdať marginálna či dokonca morbídna. Viacero autorov sa ale dnes zhodne na tom, že už sú dávno preč časy, kedy sa téma právneho statusu ľudského tela, mŕtveho tela, jeho oddelených častí a dispozícii nimi týkala nanajvýš pohrebníctva, prípadne študentov anatómie. [1] S orgánmi, bunkami, tkanivami odobratými z tiel mŕtvych alebo živých darcov sa dnes reálne manipuluje a disponuje, či už s úmyslom napomôcť vzniku nového života (ako je to pri zákrokoch asistovanej reprodukcie); v rámci vývoja nových terapií s cieľom udržať či predĺžiť život (transplantácia, výskum na embryonálnych bunkách, pestovanie liečiv a diagnostických látok) alebo s cieľom rozširovania poznatkov a výučby. Nové možnosti „externalizujú“ to, čo bolo tradične súčasťou „vnútra“ mimo bežnú dispozíciu. Faktické disponovanie (v zmysle nakladanie) s materiálom humánneho pôvodu prináša nové právne otázky. Vlastníme svoje telá? Môžeme ich odkázať? Máme/môžeme nazerať na mŕtve telo a oddelené časti (bunky, tkanivá, orgány) ako na veci? Kto je ich vlastníkom? Pôvodca? Ako určiť spôsob a okamih nadobudnutia vlastníckeho práva? Malo by byť možné s oddelenými časťami tela disponovať? Ak áno, komu by mal pripadnúť prospech z takýchto dispozícií? [2]

Tieto otázky sú nesporne výzvou pre zaužívané koncepty nazerania na materiály humánneho pôvodu. Nevychádzajú len z teoretických úvah, ale zakladajú sa na reálnych prípadoch, ktoré riešili zahraničné (Spojené kráľovstvo, USA, Francúzsko) [3], a dokonca v tomto roku už aj slovenské súdy. Pre názornosť uvedieme ich krátke zhrnutie.

Asi najznámejším prípadom, ktorý vyniesol problém právneho statusu materiálu humánneho pôvodu, tak povediac, na svetlo sveta, bol tzv. Moore case [4]. V tejto kauze súd riešil otázku, či priznať pôvodcovi materiálu humánneho pôvodu použitého na výskum podiel na zisku z výsledku tohto výskumu na základe uznania jeho vlastníckeho práva k materiálu. Navrhovateľ p. Moore sa dožadoval konštatovania zásahu do vlastníckeho práva [5] spôsobeného jeho ošetrujúcim lekárom Dr. Goldom. Ten totiž bez vedomia pacienta postihnutého onkologickým ochorením použil materiál odobraný z jeho tela (krv, tkanivá) na vyvinutie nesmrteľnej bunkovej línie, ktorú patentoval a predal farmaceutickej spoločnosti za niekoľko miliónov dolárov. Napriek tomu, že bez unikátnych buniek p. Moora by k vytvoreniu bunkovej línie nedošlo, Najvyšší súd neuznal p. Moora za vlastníka buniek a neuznal ani vlastnícky podiel na finálnom produkte, ktorý bol patentovaný. Podľa jeho názoru ale pochybil lekár v tom ohľade, že o účele odberu a použití materiálu pacienta nepoučil a nezískal jeho súhlas. [6]

Ďalší prípad sa týka právneho statusu mŕtveho tela a jeho častí. V kauze Dobson v. North Tyneside Health Authority [7]súd rozhodoval o právach príbuzných na vydanie mozgu ženy, ktorá zomrela následkom nádoru na mozgu a ten jej bol vyňatý pri pitve bez ďalších histologických vyšetrení.Nemocnica neskôr uložený mozog zničila a príbuzní nemali v dispozícii možný dôkaz v inom konaní na preukázanie zanedbania zdravotnej starostlivosti. Súd v rozhodnutí skonštatoval, že správca dedičstva alebo iná osoba, ktorá má zákonnú povinnosť zaobstarať pohreb, má síce práva k mŕtvemu telu, tie ale nemajú charakter vlastníckeho práva. Dispozície sú obmedzené na pohreb alebo iné náležité naloženie s telom. Ďalej súd ale uvádza, že v súlade s rozhodnutím Doodeward v. Spence (1908) sa aplikáciou zručnosti (napr. preparácia) mŕtve telo alebo jeho časť môže stať predmetom vlastníctva.[8] Judikatúra podporujúca túto líniu vyvolala vášnivú reakciu v odbornej verejnosti. Podľa Margot Brazier, odborníčky na medicínske právo a etiku, je takýto prístup absurdný. Podľa jej názoru totiž poskytuje osobe minimálnu mieru kontroly nad využitím tela po jej smrti, keďže ho nemôže odkázať v rámci dedičstva. Obmedzenú kontrolu majú aj príbuzní, ktorí môžu telo „len“ pochovať. Na druhej strane sa ale rámci medicínskeho využitia telo stáva „akoby zázrakom“ vecou, ktorá patrí neurčenému vlastníkovi, využíva sa na účel zomrelému neznámy a k ich odobratiu sa nevyžaduje súhlas zomrelého ani pozostalých. [9]

Po príklady možných komplikácií spojených s nejasným statusom tela a jeho častí v spojení s novými medicínskymi možnosťami a technológiami sa nemusíme obracať len na zahraničnú judikatúru. Pomerne čerstvým je prípad, o ktorom rozhodoval Okresný súd Žilina, a to konkrétne o dispozícii so zamrazeným embryom post mortem. [10] Dispozícia s embryom pri in vitro oplodnení (rozmrazenie a transfer embrya) bola podľa Zmluvy s centrom asistovanej reprodukcie podmienená informovaným súhlasom oboch partnerov, ktorí sa zúčastňujú liečby neplodnosti. Na rozdiel od predchádzajúcich prípadov sa súd priamo