Poskytovanie zdravotnej starostlivosti a rodinné právo

V zmysle ustanovenia § 100 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „Civilný mimosporový poriadok“) je s konaním o rozvode manželstva nerozlučne spojené konanie o úprave pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode. Všeobecné súdy teda v rámci dokazovania skúmajú najprv vážne narušenie a trvalý rozvrat manželstva [§ 23 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“)] a následne aj potreby a pomery maloletých detí. Nebýva zvykom, aby v rámci rozsudku o rozvode manželstva (výnimkou sú tzv. rodičovské dohody) boli súdom dopĺňané výroky týkajúce sa súhlasov s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Zväčša súd rozhodne len o tom, komu sa maloleté dieťa zveruje do starostlivosti na čas po rozvode, o výživnom, o tom kto bude dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok a o náhrade trov konania.

V tejto súvislosti je potrebné uvedomiť si, že aj napriek skutočnosti, že dieťa je zverené do starostlivosti jedného z rodičov (pokiaľ nebol druhý rodič pozbavený rodičovských práv a povinností alebo mu nebol výkon jeho rodičovských práv a povinností obmedzený alebo pozastavený), druhý rodič má plné právo spolurozhodovaťo všetkých veciach, ktoré sa maloletého dieťaťa týkajú. Uvedené vyplýva z § 28 ods. 2 zákona o rodine, ktorý ustanovuje (cit.): „Rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. Pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa.“ [1] V prípade nezhody rodičov má kompetenciu o tom rozhodovať súd (cit.): „Ak sa rodičia nedohodnú o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností, najmä o vysťahovaní maloletého dieťaťa do cudziny, o správe majetku maloletého dieťaťa, o štátnom občianstve maloletého dieťaťa, o udelení súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a o príprave na budúce povolanie, rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd.“ [2] V právnej praxi existuje viacero sporých otázok súvisiacich s týmto ustanovením (napríklad tá, či je potrebný súhlas druhého rodiča na presťahovanie dieťaťa v rámci Slovenskej republiky, keď zákon explicitne vymenúva len prípad vysťahovania sa do cudziny) [3], no zdá sa, že pri súhlase s poskytovaním zdravotnej starostlivosti je bezpochyby potrebné podať návrh súdu v prípade nesúladu názorov rodičov.

V tejto súvislosti je zaujímavé poukázať na rozsudok Okresného súdu N. sp. zn. 13 P 388/2015 v konaní, v ktorom sa otec dieťaťa okrem iného domáhal (cit.): „... aby súd uložil matke povinnosť zdržať sa konania, ktoré je v rozpore s § 24 ods. 4 a § 35 zákona č. 36/2005 Z. z. s tým, že je najmä povinná s ním vopred prejednať akékoľvek zákroky týkajúce sa zdravia maloletého O. M. V prípade jeho nesúhlasu so zamýšľanými vážnymi zásahmi do zdravia dieťaťa (hospitalizácia, psychická terapia, opakované vyšetrenie) je povinná podať návrh na súd a následne konať len v zmysle rozhodnutia súdu.“ [4] Zaujímavá je časť odôvodnenia rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, prečo uvedenú požiadavku otca zamietol (cit.): „Vo zvyšnej časti súd návrh otca, ktorým otec maloletého dieťaťa žiadal, aby bola matka povinná s ním vopred prejednať akékoľvek zákroky týkajúce sa zdravia dieťaťa, a aby jej súd uložil v prípade nesúhlasu otca so zamýšľanými vážnymi zásahmi do zdravia dieťaťa povinnosť podať návrh na súd a následne konať v zmysle rozhodnutia súdu, zamietol. Paragraf 35 zákona o rodine, ktorý upravuje rozhodovanie súdu pri nezhode rodičov totiž neumožňuje vopred a vo všeobecnosti uložiť povinnosť zdržať sa nejakého konania a obmedziť tým rodiča výkonu jeho rodičovských práv a povinností, ale naopak, musí dôjsť k nezhode pri konkrétnom úkone súvisiacom s výkonom rodičovských práv a povinností, o ktorej potom súd rozhoduje. Navyše, v zmysle zákona o rodine môže každý z rodičov samostatne zastupovať svoje dieťa v bežných veci