Právny status tela a oddelených častí tela (II.)

Jadrom problému načrtnutého v prvej časti týkajúceho sa právneho statusu tela a jeho oddelených častí, je možnosť kontroly pôvodcu, akým spôsobom sa s nimi bude nakladať po ich oddelení, a po jeho smrti, nakoľko dispozície umožnené verejnoprávnymi právnymi predpismi prípadne právna ochrana v režime osobnostných práv poskytujú limitované možnosti. Prípadne, ako je tomu podľa autorov tohto článku, nezodpovedajú existujúcim a realizovaným spôsobom využitia tohto materiálu.

Aké riešenia sa ponúkajú? Ako sme konštatovali už pri podrobnejšom pohľade na právnu úpravu právneho statusu tela a oddelených častí a nakladania s nimi, možno hovoriť o troch teoretických prístupoch:

1. pristupovať k telu a jeho oddeleným častiam ako k veciam, ktoré môžu byť predmetom vecných práv,
2. chrániť telo a oddelené časti v režime osobnostných práv prostredníctvom informovaného súhlasu,
3. pristupovať k telu a oddeleným častiam diferencovane ako objektom sui generis.

Telo a oddelené časti tela ako veci?

Ešte predtým, než uvedieme zásadné názory a argumenty, ktoré obhajujú prvý prístup, je, podľa nášho názoru, potrebné spraviť krátky exkurz, ktorý umožní rozlišovať medzi týmito pojmami/kategóriami:

• predmet právnych vzťahov,
• vec,
• vec vylúčená z právneho obchodu (res extra commercium),
• majetok,

čo umožní lepšiu orientáciu v ďalej prezentovaných názoroch právnych teoretikov.

Predmetom právnych vzťahov (objektom právnych vzťahov) je primárne správanie subjektov – osôb. To označuje teória aj ako tzv. priamy predmet. Pod nepriamym predmetom právnych vzťahov možno rozumieť to, k čomu smerujú vzájomné práva a povinnosti subjektov. [1] Vztiahnuté na oblasť občianskoprávnych vzťahov je predmetom občianskoprávnych vzťahov podľa Dvořáka a kol. „čokoľvek, akákoľvek súčasť objektívnej reality, ktorej sa práva a povinnosti môžu týkať, ku ktorej sa práva a povinnosti môžu vzťahovať, a ktorá nie je z okruhu občianskoprávnych vzťahov vylúčená.“ [2] Predmetom právnych vzťahov tak môže byť vec (v užšom pojatí ako definujeme ďalej), práva, iné hmotné objekty, výsledky tvorivej duševnej činnosti aj hodnoty ľudskej osobnosti.

Slovenský Občiansky zákonník (zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov) ako predmety občianskoprávnych vzťahov vymedzuje veci, a pokiaľ to ich povaha pripúšťa, práva a iné majetkové hodnoty (§ 118). Telo alebo jeho oddelené časti ako predmet občianskoprávnych vzťahov priamo nevylučuje.

Vec v právnom slova zmysle, okrem jej vymedzenia ako predmetu občianskoprávneho vzťahu, ďalej Občiansky zákonník nedefinuje. Definícia pojmu veci preto kvôli absencii legálnej definície vychádza z praxe, a predovšetkým z právnej doktríny, ktorá za veci považuje hmotné predmety, ktoré sú užitočné a ovládateľné. Pod užitočnosťou sa rozumie objektívna spôsobilosť prinášať úžitok (predovšetkým hospodársky, čo nevylučuje estetický alebo iný úžitok); užitočné je teda to, čo je prospešné pre život človeka a má aj hodnotu. [3] Ako ale správne podotýka Vojčík a kol., úžitková hodnota je variabilná veličina a určuje sa so zreteľom na technický pokrok. [4] Toto konštatovanie poukazuje na možnosti zväčšovania množiny prvkov zaradených medzi veci v právnom slova zmysle vzhľadom na vedecký pokrok, čo má obzvlášť význam vo vzťahu k materiálom humánneho pôvodu. Druhým definičným znakom veci je ovládateľnosť. Za vec možno považovať všetko, čo človek ako bytosť obdarená rozumom môže podrobiť svojej vôli. [5] Obe kritériá je potrebné chápať ako všeobecné a objektívne, preto je stále vecou aj vec, ktorá je dočasne neovládateľná. [6]

Karel Eliáš považuje načrtnutú definíciu veci v užšom slova zmysle, t. j. stotožnenie vecí s výlučne hmotnými predmetmi (res corporales) za dôsledok primitívneho materializmu, v duchu ktorého bol Občiansky zákonník v roku 1964 spracovaný, ako dedičstvo legálnych definícií veci v Občianskom zákonníku z roku 1950 a vtedajšom zákonníku medzinárodného obchodu. [7] Je nutné uviesť, že český nový Občanský zákoník už „pracuje“ so širším pojatím veci, do ktorého definície zahŕňa v súlade s § 489 NOZ „vše, co je rozdílné od osoby a slouží potřebě lidí“. To umožňuje pod pojem veci subsumovať napríklad aj predmety priemyslového a iného duševného vlastníctva v súlade s pojatím medzinárodných zmlúv na ochranu duševného vlastníctva, ktoré v našom právnom poriadku zatiaľ tvoria osobitnú kategóriu predmetov občianskoprávnych vzťahov.

Ak sa teda pozrieme na to, či telo, oddelené časti tela týmto kritériám vyhovujú, dá sa povedať, že uvedené definičné znaky veci vyplývajúce z právnej doktríny spĺňajú a sú schopné vyhovieť ich definícii v jej užšom pojatí.

Ďalej by sme mali venovať pozornosť kategórii veci vylúčenej z právneho obchodu (res extra commercium), nakoľko niektorí autori zaraďujú telo a oddelené časti tela práve do tejto kategórie. Pôvodne išlo o doktrínu vychádzajúcu z rímskeho práva, ktoré niektoré veci vylučovalo zo súkromného vlastníctva z dôvodov, že išlo o veci božského práva, o veci patriace všetkým alebo o veci verejné. [8] Podľa Lazára a kol. ide o „veci“, ktoré sú ovládateľné a môžu slúžiť potrebe ľudí, ale vzhľadom na ich osobitosť sú vylúčené z „bežnej“ občianskoprávnej dispozície. [9] Dvořák a kol. túto definíciu rozširujú o požiadavku, že ide o veci, ktoré sú vylúčené z dispozícií na základe výslovného ustanovenia nejakého zákona iného ako Občiansky zákonník, ktorý upravuje obmedzenia pri dispozíciách s týmito vecami. Dôvodmi takéhoto vylúčenia môže byť všeobecné ohrozenie, ohrozenie života alebo zdravia pri veciach ako napríklad drogy, zbrane či strelivo, dôvody vylúčenia môžu byť aj etické, pietne či náboženské. [10] V každom prípade konštatujú, že vylúčenie zo súkromnoprávnych dispozícií ostáva nejednoznačnou kategóriou.

Len pre úplnosť by sme na záver mali uviesť definíciu pojmu majetok, ktorý používajú pri riešení rovnakej otázky spojenej s problémom právneho statusu tela predovšetkým angloamerickí autori. [11] V našich právnych predpisoch, ako súkromnoprávnej, tak verejnoprávnej povahy, sa tento pojem používa, nenájdeme ale jeho jednotné vymedzenie. Z teoretického hľadiska definujú Lazár a kol. majetok v širšom slova zmysle ako komplex kladných a záporných majetkových hodnôt (t. j. aktív a pasív), ktoré patria určitej osobe. [12] V debate o právnom statuse tela a jeho oddelených častí ale pracujeme s pojmom veci, nie majetku.

Názory na vymedzenie tela a jeho oddelených častí ako veci

V našich podmienkach argumentoval v prospech prvého prístupu, t. j. zaradenia oddelených častí tela medzi veci Ján Drgonec. Vo svojom článku z roku 1990 sa vymedzuje voči Štěpánovej nesystematickej, resp. zbytočne d