Ústne pojednávanie v správnom súdnictve

„Dôvera ľudí v súdnictvo sa odvíja od toho, ako sa napĺňajú očakávania občanov. Ľudia od súdnictva očakávajú spravodlivé a včas vydávané súdne rozhodnutia. Ak ich v tejto podobe neobdržia, vytvára sa v nich pocit nespravodlivosti a zároveň aj nedôvery v súdnictvo, čo je spravidla sprevádzané hľadaním iných ciest ochrany práva.“ [1]

„Správne súdnictvo je založené na myšlienke súdnej kontroly výkonnej moci štátu v jej styku s jednotlivcom a je spojené s ochranou verejných subjektívnych práv. Verejné subjektívne práva sú práva vyplývajúce z noriem verejného objektívneho práva, ktoré smerujú k realizácií obsahu zákonov vo sfére verejnomocenských právomocí.“ (Uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 230/2010).

Zásady a dispozícia predmetu konania v správnom súdnictve

Súdy v rámci výkonu správneho súdnictva, na rozdiel od súdov občianskoprávnych a obchodných, preskúmavajú zákonnosť rozhodnutia podľa skutkového stavu v čase vydania napadnutého rozhodnutia správneho orgánu. Konanie pred správnym súdom sa riadi dispozičnou zásadou žalobcu podľa § 249 ods. 2 OSP. Žalobca je povinný okrem všeobecných náležitostí žaloby (§ 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 OSP) uviesť aj označenie rozsahu, v ktorom je rozhodnutie napádané, súvislosť zásahu do práv účastníka konania s nezákonnosťou rozhodnutia správneho orgánu spôsobeného porušením právnych predpisov.

Správny súd v zásade nevykonáva nové dokazovanie, zameriava sa predovšetkým na nevyhnutné dôkazy (spravidla oboznámením s listinnými dôkazmi), ktorými preskúmava žalobcove tvrdenia, že bol rozhodnutím alebo opatrením správneho orgánu ukrátený na svojich právach, t. j. preskúmava dôvodnosť žaloby. Tiež je jeho úlohou preskúmať, či kompetentný správny orgán aplikoval príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. V správnom súdnictve nie je prípustná abstraktná kontrola zákonnosti.

Súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu prihliadne iba na tie vady konania, ktoré mali vplyv na zákonnosť žalovaného rozhodnutia alebo postupu správneho orgánu (§ 250i ods. 3 OSP). Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia (prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu). Správny súd neprihliada na vady, ktoré žalobca sám zavinil, alebo ktoré nie sú žalobcovi na ujmu.

„K prirodzeným právam každého patrí, aby v zložitom procese hľadania práva a spravodlivosti mu aspoň raz bolo umožnené predstúpiť pred nezávislý súd so svojou vecou, teda aby bol vypočutý. Preto ani v správnom súdnictve nemožno opomínať ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva a napokon aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej má účastník konania právo byť vypočutý aspoň v jednom stupni súdneho konania.“ (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 54/08.)

Podľa § 250b ods. 1 OSP „Žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni o odvolaní alebo rozklade, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty nemožno odpustiť“. Ustanovenie upravuje prekluzívnu procesnú lehotu na podanie žaloby, pri ktorej zmeškaní musí súd, aj bez námietky žalovaného, rozhodnúť o odmietnutí žaloby.

Podľa §250f ods. 1 OSP „Súd môže rozhodnúť o žalobe bez pojednávania rozsudkom, ak to účastníci konania zhodne navrhli alebo ak s tým súhlasia a nie je to v rozpore s verejným záujmom.“ Zo súdnej praxe je známe, že súd rozhodne bez pojednávania aj v prípade, ak iba jeden účastník súdneho konania navrhne prejednanie veci pred súdom a súd rozhodne v prospech tohto účastníka.

Pokiaľ by konajúci správny súd neumožnil žalobcovi alebo žalovanému zúčastniť sa pojednávania, mohol by dotknutý účastník konania namietať odňatie ústavného práva konať pred súdom.

Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.“ V správnom súdnictve súdy v zásade nevykonávajú dôkazy a účastníci konania sa nevyjadrujú k dôkazom. Žalovaný správny orgán nemá na nariadenom pojednávaní reálnu možnosť zmeniť skutkový a právny stav, ktorý vyplýva z ukončeného správneho konania, a o ktorom je správny súd v rámci prípravy a začatia pojednávania oboznámený členom súdneho senátu z predloženého administratívneho spisu správneho orgánu.

Správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý má posudzovať právne otázky konkrétne napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Žalobcovi nestačí iba všeobecné tvrdenie, že bol porušený zákon, ale musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie zákona. Obligatórnou náležitosťou žaloby v správnom súdnictve je povinnosť žalobcu tvrdiť, že správne rozhodnutie alebo jeho časť odporuje konkrétnemu všeobecne záväznému právnemu predpisu, a toto tvrdenie právne odôvodniť. Za nedostatok žaloby sa považuje aj jednoduchý odkaz na námietky, ktoré žalobca vzniesol v správnom konaní, napríklad v rámci odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu v správnom konaní, orgánu dozoru alebo kontroly. Taktiež nie je prípustný odkaz na dôvody inej súdnej žaloby.

Ak súd preukázateľne doručí žalobcovi výzvu na odstránenie vád žaloby, nemôže žalobca utrpieť ujmu na svojom práve