Surogačné materstvo (I.)

Znižujúca sa reprodukčná schopnosť dnešnej populácie je charakteristickou črtou modernej spoločnosti. Významným spôsobom tomuto trendu napomáha najmä nezdravý spôsob života mladej generácie, stres či obezita podmienená nedostatkom fyzickej aktivity. Pomocnú ruku pri problémoch s plodnosťou poskytuje reprodukčná medicína, ktorá je v súčasnosti schopná vysporiadať sa pomocou rôznych metód asistovanej reprodukcie s rozličnými aspektmi neplodnosti, tak na strane muža, ako aj na strane ženy. Ani najmodernejšie techniky reprodukčnej medicíny však nie sú schopné čeliť niektorým prípadom ženskej neplodnosti. Jedna z najzložitejších situácií vzniká vtedy, keď žena z akéhokoľvek dôvodu nie je schopná dieťa vo svojom tele vynosiť.

Páry čeliace ženskej neplodnosti, s ktorou si moderná medicína nevie dať rady, majú dnes k dispozícii niekoľko možností. Prvou, tradičnou možnosťou, je adopcia cudzieho dieťaťa. Vzhľadom na zvyšujúce sa požiadavky, ktoré sú kladené na potenciálnych osvojiteľov zo strany autorít, ktoré o adopcii rozhodujú, ako aj dlhé poradovníky, do ktorých sú záujemcovia zaradení po úspešnom naplnení všetkých týchto požiadaviek, nie každý neplodný pár je ochotný vydať sa na cestu k osvojeniu dieťaťa. Ďalšiu možnosť pre neplodné páry predstavuje inštitút tzv. surogačného materstva, ktorý dokonca za istých podmienok poskytuje párom možnosť získať dieťa, ktoré bude niesť genetickú informáciu oboch, príp. aspoň jedného z nich. Popri inštitúte osvojenia, je však táto cesta k naplneniu túžby po rodičovstve podstatne kontroverznejšia, spojená s celým radom etických, morálnych, ako aj právnych otázok, ktorým treba venovať náležitú pozornosť skôr, ako sa stane legálnym prostriedkom boja so ženskou neplodnosťou.

Cieľom môjho príspevku, ktorý som rozdelila do dvoch častí, je bližšie preskúmať podstatu a prípustnosť inštitútu surogačného materstva na Slovensku a v niektorých ďalších krajinách, ako aj vymedzenie legislatívnych predpokladov a podmienok výkonu tejto formy asistovanej reprodukcie v krajinách, v ktorých surogačné materstvo predstavuje legálny prostriedok boja so ženskou neplodnosťou.

História surogačného materstva

Využitie náhradnej matky ako formy výkonu asistovanej reprodukcie má v dejinách ľudstva hlbokú históriu. So ženskou neplodnosťou totiž ľudia zápasia od nepamäti, aj keď v minulosti zrejme nešlo o tak závažný problém, akým je dnes. Náhradné matky kedysi často predstavovali jedinú nádej pre neplodné ženy v ich snahe zabezpečiť pre svojich manželov potomka a pokračovateľa rodu. Jeden z prvých zaznamenaných prípadov surogačného materstva možno nájsť už v Starom zákone (Kniha Genesis, 16), podľa ktorého Abraham a jeho neplodná žena Sarah využili služobnú Hagar, aby Abrahamovi porodila potomka. Z čias konkubinátu či otroctva pochádza tiež celý rad prípadov, kedy boli konkubíny či otrokyne použité ako náhradné matky svojimi pánmi. Praktický výkon surogačného materstva mal však v tom čase inú podobu.

Základný rozdiel spočíval najmä v tom, že lekári kedysi nemali k dispozícii možnosť oplodnenia in vitro, a preto jedinou možnosťou oplodnenia náhradnej matky bolo oplodnenie prirodzenou cestou, najčastejšie mužom z neplodného páru, v dôsledku čoho biologickou matkou dieťaťa bola vždy náhradná matka.

Za „otca surogačného materstva“ v súčasnom poňatí, ktorý ešte v roku 1976 skomponoval prvú dohodu o surogačnom materstve, sa považuje americký advokát Noel Keane. Rovnako pripravil právny základ v prípade prvého známeho pôrodu dieťaťa transferom embrya do tela náhradnej matky, ku ktorému došlo USA v roku 1986, teda 8 rokov po tom, čo prišlo vo Veľkej Británii na svet prvé „dieťa zo skúmavky“, Luisa Brownová. Už v 80-tych rokoch minulého storočia, teda v krajinách, ktoré výkon surogačného materstva umožnili, vznikla požiadavka právne regulovať túto oblasť a s istotou vymedziť