Aktuálna rozhodovacia činnosť slovenských súdov v medicínskych veciach (I.)

Poškodenie zdravia a príčinná súvislosť

Prvým súdnym rozhodnutím, na ktoré poukážeme, je rozsudok krajského súdu v T., kde nachádzame zaujímavý právny záver o možnosti pacienta žalovať náhradu škody na zdraví od poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (ďalej aj len „poskytovateľ“) na základe postupu non lege artis, v prípade, ak prvotné poškodenie zdravia vzniklo iným konaním. Súd konštatoval (cit.): „Podľa odvolacieho súdu je zrejmé, že žalovaný pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobcovi konal v rozpore so zákonom, non lege artis (Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou to výslovne uviedol v rozhodnutí o uložení pokuty z 26. 7. 2010, č. k. ZS 102/00004/2010, resp. v oznámení žalobcovi z 9. 4. 2010 o výsledku šetrenia jeho podania), je tiež zjavné, že žalobcovi vznikla škoda na zdraví. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie v tom, že škoda na zdraví, tak ako jej náhradu uplatňoval žalobca v tomto konaní (nárok na náhradu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia na základe lekárskeho posudku Q. E. V., V. v celkovej výške 76 610 €) nebola v príčinnej súvislosti s nezákonným postupom žalovaného pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobcovi. Táto škoda na zdraví v skutočnosti vznikla žalobcovi v dôsledku jeho úrazu (pádu do skleníka), nie v dôsledku konania žalovaného. Odvolací súd však považuje za potrebné konštatovať, že v dôsledku konania žalovaného – nesprávneho postupu pri liečbe žalobcu (a teda v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného) mohlo dôjsť k vzniku škody na zdraví žalobcu spočívajúcej v nemožnosti zlepšenia jeho zdravotného stavu, žalobca však neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide o výšku tejto škody na zdraví, pričom ustálenie výšky škody je takisto nevyhnutným predpokladom náhrady škody.“ [1]

Taktiež bolo v predmetnom konaní zaujímavo (tento raz prvostupňovým súdom) popísané, kedy sú nároky uplatňované titulom náhrady škody na zdraví premlčané (cit.): „... právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Jednotlivé nároky na náhradu škody na zdraví sú samostatnými nárokmi (nárok na bolestné, nárok za sťaženie spoločenského uplatnenia), pri ktorých plynie vlastná premlčacia doba. Začiatok ich plynutia je stanovený okamihom, kedy sa poškodený dozvie o škode a zodpovednej osobe. Ide o tzv. subjektívnu premlčaciu lehotu, pričom tzv. objektívna premlčacia lehota sa v prípade nároku na náhradu škody na zdraví neuplatňuje (§ 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka in fine). V prípade nároku na odškodnenie bolesti a za sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444 Občianskeho zákonníka) sa poškodený dozvie o škode v čase, kedy možno objektívne vykonať bodové ohodnotenie bolesti a sťaženia jeho spoločenského uplatnenia; od tohto okamihu plynie subjektívna premlčacia doba. Vo vzťahu k náhrade za bolesť podľa konštantnej súdnej praxe za deň zistenia bolesti nemožno považovať deň vyhotovenia posudku o bolestnom, lebo posudok len deklaruje vytrpenú a zistenú bolesť. Pre správne posúdenie nároku na náhradu bolestného je rozhodujúcou skutočnosťou zistenie, kedy bolesť bola spôsobená. Podstatným je čas, kedy žalobca vytrpel bolesť, vedel o škode a zároveň mal vedomosť o tom, kto mu škodu spôsobil a kto za ňu zodpovedá. Preto už po skončení liečebného procesu a ustálení zdravotného stavu mohol žalobca žiadať o vyhotovenie posudku za účelom zistenia tejto výšky škody... Slovné spojenie „vedomosť o vzniknutej škode“ nezahŕňa vždy len informáciu o ustálenom zdravotnom stave, resp. jeho stabilizácii, ale obsahuje tiež všetky ďalšie predpoklady pre možnosť uplatnenia nároku v občianskom súdnom konaní (nález Ústavného súdu Českej republiky z 28. 1. 2016, sp. zn. II. ÚS 2946/