Konanie o prípustnosti držania osoby v zdravotníckom zariadení

Príslušný súd ex offo, po právoplatnosti uznesenia, ktorým bolo prevzatie umiestneného do zdravotníckeho zariadenia posúdené ako prípustné, koná o prípustnosti držania osoby v zdravotníckom zariadení. Pilierom tohto konania je pojednávanie, na ktorom súd vypočuje relevantné subjekty a vykoná znalecké dokazovanie.

Legislatívne nastavenie

Ustanovenie § 266 CMP počíta nielen s vykonaním znaleckého dokazovania, ale aj s výsluchom znalca, ktorý sa v rámci civilných súdnych pojednávaní nie vždy realizuje. Osobitne zákon požaduje, aby osoba znalca bola odlišná od lekárov, ktorí pracujú v zdravotníckom zariadení, kde je osoba umiestnená. Upustenie od znaleckého dokazovania je síce možné, ale len za predpokladu, že ďalšie držanie osoby v zariadení nie je odôvodnené a súd sa s uvedenou situáciou bude musieť argumentačne vysporiadať v odôvodnení meritórneho rozhodnutia. Tu je vhodné uviesť, že v týchto konaniach trovy dôkazov znáša štát, čo znamená, že nemožno od umiestnenej osoby žiadať preddavky na trovy dokazovania, resp. súdne priznať štátu náhradu trov znaleckého dokazovania. Súd v konaní rozhoduje uznesením, pričom rozhodnutie vo veci samej musí byť vydané do troch mesiacov od právoplatnosti uznesenia o prípustnosti prevzatia umiesteného (ustanovenie § 267 CMP).

Osobitnou subkategóriou je konanie o prípustnosti ďalšieho držania v zdravotníckom zariadení. Takéto konanie musí začať do jedného roka od právoplatného skončenia prvého konania o prípustnosti držania v zdravotníckom zariadení. Môže sa však na návrh umiestneného, jeho zvoleného alebo zákonného zástupcu začať aj skôr, pričom bez ohľadu na to, kto konanie inicioval, primerane sa použijú ustanovenia týkajúce sa konaní o prípustnosti prevzatia a držania v zdravotníckom zariadení, ktoré zákon výslovne zmieňuje.[1] Je potrebné poukázať ešte na ustanovenie § 270 ods. 3 CMP, ktoré umožňuje súdu v prípade rozhodnutia o prípustnosti ďalšieho držania vysloviť, že nový návrh zo strany umiestneného alebo jeho zástupcov možno podať až po troch mesiacoch od právoplatnosti uznesenia.

Rozhodovacia činnosť súdov

Možno uviesť, že rozhodovacia činnosť súdov týkajúca sa prípustnosti držania v zariadení zdravotnej starostlivosti nie je až taká pestrá. Dôvody vidíme najmä v tom, že zatiaľ čo v konaniach o prípustnosti prevzatia súdy rozhodujú v krátkom časovom rozmedzí a bez rozsiahlejšieho dokazovania, v tomto druhu konaní súd má dosť času a realizuje sa aj znalecké dokazovanie. Po prvotnom šoku z nútenej hospitalizácie nastáva zmierenie pacienta s aktuálnym stavom a je časté aj udelenie informovaného súhlasu, prípadne jeho prepustenie.

Práve z uvedeného dôvodu existuje veľké množstvo rozhodnutí o zastavení konania, v ktorých súd ani zdravotný stav pacienta neriešil. Dôvodom bolo práve jeho prepustenie. Tu sa však vynára jeden právny problém, ktorý v praxi slovenských súdov má rôzne riešenie. Máme na mysli to, ako treba rozhodnúť v konaní o prípustnosti držania osoby v zdravotnej starostlivosti v prípade, keď bola umiestnená osoba prepustená, resp. udelila dobrovoľne informovaný súhlas.

V tejto súvislosti poukazujeme na rozsudok Okresného súdu R. S., kde súd riešil prípustnosť držania osoby, ktorá dodatočne udelila informovaný súhlas. Súd uviedol (cit.): „Vo veci bolo vykonané znalecké dokazovanie znalkyňou..., ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že u chorého sa jedná o chronickú paranoidnú schizofréniu, dlhodobo neliečenú a s postupným úpadkom osobnosti. Choroba pacienta mala za následok, že ohrozoval seba a aj svoje okolie. Jeho prijatie do ú