Správne súdnictvo, Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR

V rámci správneho súdnictva bývajú najčastejšie podávané správne žaloby zo strany poskytovateľov zdravotnej starostlivosti (ďalej aj len „poskytovateľ“) v súvislosti s konaniami, v ktorých im bola udelená sankcia. K základnej funkcii správneho trestania sa vyjadril aj Najvyšší súd SR (cit.): „Základnou funkciou správneho trestania je funkcia ochranná, teda správnym trestaním sa chránia zákonom chránené záujmy a umožňuje sa ňou realizácia ostatnej správnej činnosti. Medzi ďalšie funkcie správneho trestania patrí funkcia preventívna, reparačná, represívna, satisfakčná a výchovná. Prakticky sa nedá určiť, ktorá z funkcií je hlavná, či najdôležitejšia. Ide o systém, ktorý vychádza z princípu vzájomného dopĺňania sa a koexistencie. Preventívna úloha postihu nespočíva len v účinku voči žalobcovi. Postih musí mať silu odradiť od nezákonného postupu aj iných nositeľov rovnakých zákonných povinností. Tento účinok však môže vyvolať len postih zodpovedajúci významu chráneného záujmu, včas a vecne správne vyvodený. Ak ide o finančný postih, musí byť citeľný v majetkovej sfére delikventa, teda nesmie pre neho byť zanedbateľný, a teda nutne musí obsahovať aj represívnu zložku. V opačnom prípade by postih nemal zmysel (rozsudok Mestského súdu v P. zo 16. novembra 2004, sp. zn. 10 Ca 250/2003-48).“ [1]

Prvé rozhodnutie, na ktoré poukazujeme, sa týka konania vedeného pred Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 9 Sžsk 25/2017. V tomto konaní bol riešený rozpor v odborných stanoviskách odborného konzultanta (osloveného zo strany Úradu) a iného lekára (osloveného poskytovateľom), ktorý prvostupňový správny súd posúdil ako dôvod na zrušenie rozhodnutia Úradu ako správneho orgánu, pričom sa odvolal na zásadu voľného hodnotenia dôkazov. Správny súd poukázal na povinnosť správneho orgánu odstrániť všetky existujúce rozpory v predložených dôkazoch. Odmietol však povinnosť vykonať znalecké dokazovanie so zdôvodnením, že aj v súdnom konaní je postačujúci odborný posudok konzultanta Úradu, pričom v Slovenskej republike nemáme právny predpis, ktorý by staval z hľadiska odbornej hodnoty znalecký posudok vyššie ako odborný posudok konzultanta Úradu. S uvedeným tvrdením si dovolíme polemizovať a odkazujeme na trestnoprávnu zodpovednosť znalca za podanie nepravdivého znaleckého posudku, ktorú konzultant Úradu priamo nemá.

Žalovaný Úrad v kasačnej sťažnosti namietal najmä to, že zatiaľ čo oni použili na posúdenie stavu matky odborného konzultanta − lekára so získanou špecializáciou v odbore gynekológia a pôrodníctvo, a pri dieťati lekára so získanou špecializáciou v odbore neonatológia, poskytovateľ nechal relevantné skutočnosti (t. j. aj zdravotný stav dieťaťa) posúdiť len gynekológom. Žalovaný uviedol (cit.): „V posudzovanom prípade bola v súvislosti s pôrodom pacientky 19. októbra 2012 poskytovaná gynekologicko-pôrodnícka zdravotná starostlivosť pacientke − matke a od momentu narodenia novorodenca neonatologická starostlivosť novonarodenému dieťaťu. Z tohto dôvodu musel žalovaný postupovať pri výkone dohľadu tak, že prizval za účelom posúdenia gynekologicko