Zohľadnenie vplyvu miery zavinenia zamestnanca na výšku úrazovej dávky

Právna úprava v oblasti pracovného úrazu a choroby z povolania

Pracovný úraz podľa § 195 ods. 2 Zákonníka práce je poškodenie zdravia, ktoré bolo zamestnancovi spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, nezávisle od jeho vôle, krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov. Aby mohlo ísť o relevantné poškodenie zdravia, na základe ktorého môže zamestnanec čerpať niektorú z poistných dávok, musí ísť o poškodenie zdravia v dôsledku pracovného úrazu (teda nepostačuje obyčajné poškodenie zdravia). K tomu, aby bolo možné posúdiť poškodenie zdravia ako pracovný úraz, musí byť splnených niekoľko základných predpokladov. Nie každý úraz, ktorý sa zamestnancovi stane na pracovisku (resp. počas pracovného času), musí byť posúdený ako pracovný úraz. Právna úprava pracovného úrazu predpokladá, že k poškodeniu zdravia musí prísť pri výkone práce, pri plnení pracovných úloh alebo pokynov zamestnávateľa alebo pri činnostiach s nimi spojenými. Rozhodujúcim je preto tzv.  úrazový dej. K poškodeniu zdravia musí prísť v dôsledku pôsobenia vonkajších vplyvov (a to ako fyzickej, tak i psychickej povahy – môže ísť teda aj o traumu zo stresovej situácie), ktoré sú svojou povahou krátkodobým, náhlym a násilným javom, pričom musí ísť o príčinu podstatnú, dôležitú a značnú. [1] Úrazový dej musí spočívať v okolnostiach, kedy pôjde o náhle vypätie síl, veľkú námahu, nezvyklé (nadmerné) úsilie, kedy pracovný výkon presahuje obvyklé hranice každodenne vykonávanej práce, ale za nepriaznivých okolností alebo sa síce tento výkon práce pohybuje v obvyklých hraniciach namáhavej práce, ktorým však organizmus zamestnanca nie je prispôsobený alebo na ktoré svojimi schopnosťami nestačí. Iba v týchto prípadoch môžeme predpokladať uplatnenie právnej úpravy pracovného úrazu a teda následne aj povinnosti zamestnávateľa niesť zodpovednosť za vznik škody podľa noriem pracovného práva. [2]

Ako pracovný úraz sa posudzuje aj úraz, ktorý zamestnanec utrpel kvôli plneniu pracovných úloh. Pracovný úraz definuje aj zákon o sociálnom poistení, ale pre praktické využitie nie je dostatočne vyriešený vzťah medzi Zákonníkom práce a zákonom o sociálnom poistení. Podľa ustanovenia § 8 zákona o sociálnom poistení pracovný úraz je poškodenie zdravia alebo smrť fyzickej osoby spôsobené nezávisle od jej vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov, ktoré zamestnanec zamestnávateľa utrpel pri plnení pracovných úloh alebo služobných úloh, alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh, pre plnenie pracovných úloh alebo služobných úloh a pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi. Poškodenie zdravia môže byť tak fyzické, ako aj psychické (napr. psychická trauma a šok v prípade nevhodného zaobchádzania vedúceho zamestnanca s podriadeným zamestnancom, resp. dôsledok stresovej situácie vyvolanej neštandardným stavom pacienta na príjme v nemocnici a pod.). V aplikačnej praxi (napr. v Českej republike) býva sporným, či v tomto prípade pôjde o vonkajší vplyv aj v situácii, keď k poškodeniu zdravia prispela okolnosť spočívajúca v osobe zamestnanca. Najvyšší súd ČR dôvodil, že pri posudzovaní vonkajšieho vplyvu sa zamestnávateľ nemôže vyviniť zo zodpovednosti konštatovaním, že situácia bola spôsobená zamestnancom, resp. okolnosťou, ktorá spočívala v osobe zamestnanca (napr. situácia, kedy zamestnankyňa pri zdvíhaní pacienta v dôsledku zmeny krvného tlaku stratí rovnováhu, odpadne a rozrazí si obočie o nočný stolík). Ako rozhodné okolnosti musia byť posúdené aj tie, ktoré spočívajú v osobe zamestnanca (vonkajším vplyvom môže byť tak nešikovnosť zamestnanca, ako aj samotné nesprávne došliapnutie a z toho spôsobená zlomenina dolnej končatiny, náhly nevyvážený pohyb a pod.). [3] Pokiaľ ide o osobné predispozície zamestnanca a vonkajšiu príčinu, potom s ohľadom na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu ČR nemožno dospieť k automatickému zbaveniu sa zodpovednosti zamestnávateľa v súvislosti napr. s infarktom zamestnanca (z dôvodu fyzického a psychického prepätia).[4] Pri zvažovaní existencie a výšky náhrady nemajetkovej ujmy zamestnávateľom zamestnancovi však opäť nemožno jednoznačne konštatovať, že infarkt bude pracovným úrazom. Skúmaniu musia byť podrobené všetky okolnosti prípadu, napr. prepätie zamestnanca pri výkone práce (rozvrhovanie pracovného času, výkon pracovných činností bez potrebnej prestávky) môže viesť k záchvatu mozgovej mŕtvice ako pracovného úrazu) [5], na druhej strane srdcová alebo mozgová príhoda spôsobená silným emocionálnym zážitkom subjektívneho charakteru nemusí byť vždy relevantná (v dôsledku napr. doručenia výsledku pracovného hodnotenia zo strany priameho nadriadeného).[6]

Podľa § 220 Zákonníka práce plnením pracovných úloh je výkon pracovných povinností vyplývajúcich z pracovnoprávneho vzťahu, iná činnosť vykonávaná na príkaz zamestnávateľa a činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty. V priamej súvislosti s plnením pracovných úloh sú úkony potrebné na výkon práce a úkony počas práce zvyčajné alebo potrebné pred začiatkom práce alebo po jej skončení. Takými úkonmi nie sú cesta do zamestnania a späť, stravovanie, ošetrenie alebo vyšetrenie v zdravotníckom zariadení, ani cesta na ne a späť. Vyšetrenie v zdravotníckom zariadení vykonávané na príkaz zamestnávateľa alebo ošetrenie pri prvej pomoci a cesta na ne a späť sú úkony v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. Vychádzajúc z ustanovenia § 221 Zákonníka práce cesta do zamestnania a späť je cesta z bydliska (ubytovania) zamestnanca do miesta vstupu do objektu zamestnávateľa alebo na iné miesto určené na plnenie pracovných úloh (kde zamestnanec podlieha dispozičnej právomoci zamestnávateľa) [7] a späť. Spomínané vymedzenie je rozhodujúce najmä v súvislosti s pracovnou cestou trvajúcou niekoľko dní, keď napr. jazda vlakom na miesto, kde sa má lekár zúčastniť zdravotníckej konferencie, dochádzka do konferenčnej miestnosti, budú predstavovať dôležitý prvok pri výpočte cestovných náhrad – keď po celú dobu trvania pracovnej cesty vzniká zamestnancovi nárok na stravné, vreckové a pod., resp. pri odmeňovaní (s ohľadom na strávený čas na pracovnej ceste – vymedzenie pracovného času) a prípadne pri evidencii pracovného času. Zatiaľ čo pre vznik nároku na stravné pôjde o relevantnú činnosť, pri posudzovaní zodpovednosti zamestnávateľa pri náhrade škody nemusí byť toto dôvodom na priznanie odškodného.[8] Cesta z obce s bydliskom zamestnanca na pracovisko alebo do miesta ubytovania v inej obci, ktorá je cieľom pracovnej cesty, ak nie je súčasne obcou jeho pravidelného pracoviska a späť, sa posudzuje ako potrebný úkon pred začiatkom práce alebo po jej skončení. Plnenie pracovných úloh alebo služobných úloh podľa § 8 zákona o sociálnom poistení v platnom znení je výkon pracovných povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru alebo služobných povinností vyplývajúcich zo štátnozamestnaneckého pomeru alebo služobného pomeru, iná činnosť vykonávaná na príkaz zamestnávateľa a činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty alebo služobnej cesty. V priamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh zamestnanca je úkon potrebný na výkon práce a úkon počas práce zvyčajný alebo potrebný pred začiatkom práce, alebo po jej skončení. Tieto úkony nie sú cesta do zamestnania a späť, okrem cesty súvisiacej s vykonávaním služobnej pohotovosti podľa osobitného predpisu, stravovanie, ošetrenie alebo vyšetrenie v zdravotníckom zariadení ani cesta na ne a späť, výnimkou sú vyšetrenia zamestnanca v zdravotníckom zariadení vykonané na príkaz zamestnávateľa alebo ošetrenia v zdravotníckom zariadení pri prvej pomoci a cesta na ne a späť, účasť zamestnanca na vzdelávaní, prehlbovaní kvalifikácie alebo na jej zvyšovaní, na ktorých sa zamestnanec zúčastnil na príkaz zamestnávateľa, vrátane školenia alebo vzdelávania organizovaného odborovou organizáciou alebo vyšším odborovým orgánom pre zamestnancov a pre funkcionárov výboru odborovej organizácie, ak sa na nich zúčastňujú so súhlasom alebo s vedomím zamestnávateľa, povinná účasť zamestnanca na rekondičnom pobyte podľa zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v priamej súvislosti s ňou.

Podľa § 195 ods. 1 Zákonníka práce, ak u zamestnanca došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním k poškodeniu zdravia alebo k jeho smrti úrazom (pracovný úraz), zodpovedá za škodu tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere. Zamestnávateľ podľa § 195 ods. 6 Zákonníka práce zodpovedá za škodu, aj keď dodržal povinnosti vyplývajúce z osobitných predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ak sa zodpovednosti nezbaví podľa § 196 Zákonníka práce (objektívna zodpovednosť). V predmetnom prípade sa tak uplatňuje objektívna zodpovednosť zamestnávateľa, ktorej predpokladom nie je zavinenie a v niektorých prípadoch ani protiprávnosť.