Sťažnosť zamestnanca podľa Zákonníka práce a možné prípady jej uplatnenia u zamestnávateľa

Hoci mnohé z týchto situácií môžu byť potenciálne predmetom posudzovania orgánov dozoru nad dodržiavaním pracovnoprávnych vzťahov, iné sú ťažko preukázateľné a nepredstavujú priame porušenie pracovnoprávnych predpisov, ale sú skôr prejavom neetického správania a nedostatku empatie a vzájomného rešpektu medzi zamestnancami. Bez ohľadu na túto skutočnosť by však mala byť ich spoločným menovateľom snaha zamestnávateľa o urýchlené riešenie podnetu zamestnancov, t. j. buď preukázanie pochybenia vedúceho zamestnanca zamestnávateľa a následná náprava jeho konania alebo vyvrátenie týchto tvrdení zamestnanca a zachovanie profesionálnej povesti a dobrého mena takéhoto vedúceho zamestnanca. Pre zabezpečenie uvedeného spoločného výsledku pozná zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) procesný postup obsiahnutý v § 13 ods. 4 a nasl., ktorý je spôsobilý v krátkom čase vyriešiť existujúci problém. Jediným predpokladom pre túto premisu je však prekonanie prvotného odporu zamestnávateľa postaviť sa k akémukoľvek podnetu zamestnanca konštruktívnym spôsobom a tento procesný postup za jeho súčasnej prítomnosti (prípadne jeho zástupcov zamestnancov) začať a úspešne ukončiť.

I. Zásada rovnakého zaobchádzania a zákaz diskriminácie

Zákonník práce upravuje popri čl. 1 Základných zásad oblasť rovnakého zaobchádzania a zákazu diskriminácie aj vo vlastnom normatívnom texte, čím zdôrazňuje jej význam pre realizáciu pracovnoprávnych vzťahov. V uvedenej súvislosti Zákonník práce predstavuje lex generalis (všeobecný právny predpis) vo vzťahu k zákonu č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“). Antidiskriminačná legislatíva v oblasti pracovnoprávnych vzťahov vychádza zo smernice č. 2000/78/ES, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní a smernice č. 2000/43/ES, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod.

V rámci pracovnoprávnych predpisov preto možno legislatívnu úpravu v oblasti zásady rovnakého zaobchádzania a zákazu diskriminácie v Zákonníku rozdeliť do troch nosných oblastí:

1. všeobecný zákaz diskriminácie (v čl. 1 Zákonníka práce vo väzbe na § 13 ods. 1 Zákonníka práce),
2. zákaz diskriminácie z dôvodu pohlavia s osobitným dôrazom na oblasť rovnakého odmeňovania za vykonanú prácu (čl. 6 Zákonníka práce vo väzbe na § 13 Zákonníka práce a § 119a Zákonníka práce),
3. odlišné zaobchádzanie s osobitnými kategóriami znevýhod­nených osôb (čl. 6 ­Zákonníka práce vo väzbe na § 158 až § 165 Zákonníka práce a § 171 až § 176 Zákonníka práce).

Osobitným právnym predpisom (na ktorý sa odvoláva aj čl. 1 a § 13 Zákonníka práce) je antidiskriminačný zákon, ktorý upravuje uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania. Antidiskriminačný zákon uvádza prostriedky právnej ochrany v prípade porušenia tejto zásady a vzťahuje sa aj na oblasť pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, či zdravotnej starostlivosti. Právna úprava rozlišuje medzi pojmom dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania (širší pojem) a zákazom diskriminácie. Podľa § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia. Pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou. Podľa § 2 ods. 3 antidiskriminačného zákona dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva aj v prijímaní opatrení na ochranu pred diskrimináciou. Antidiskriminačný zákon vymedzuje diskriminačné dôvody (§ 2 ods. 1) a formy diskriminácie (§ 2a ods.1), v zmysle ktorých sa rozlišuje diskriminácia priama a nepriama, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu (právna úprava obsiahnutá v antidiskriminačnom zákone nahradila pôvodné znenie § 13 Zákonníka práce s účinnosťou od 1. júla 2003, ktorá vymedzovala priamu a nepriamu diskrimináciu v oblasti pracovnoprávnych vzťahov).

II. Dobré mravy a zneužitie práva ako téma dňa

Vzhľadom k pomerne silnej spoločenskej objednávke v uplynulom desaťročí však najmä v prostredí trhu práce zaznamenávame takmer minimálny počet prípadov dotýkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania alebo zákazu diskriminácie. Exponenciálne však rastie počet prípadov, ktoré nepredstavujú porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, ale možno ich podradiť pod pojem výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi, resp. zneužitie práva z dôvodu, že pri nich absentuje konkrétny diskriminačný dôvod a ide skôr o nevhodné „využívanie“ práva, ktoré je dotknutému subjektu zverené právnym poriadkom, resp. jeho výkon v rozpore s jeho predpokladaným použitím.

Zákonník práce konkretizuje spôsob a rozsah možnosti realizácie práv a povinností priznaných Zákonníkom práce a ostatnými pracovnoprávnymi predpismi stanovením pozitívnej a negatí