Zodpovednosť poskytovateľa zdravotnej starostlivosti pri prevádzke jeho motorového vozidla vzhľadom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ

V úvode sa venujeme najprv slovenskej právnej úprave vzťahujúcej sa k náhrade škody a nemajetkovej ujmy, ako aj praxi pri vymáhaní náhrady nemajetkovej ujmy na území SR. Hlavnú časť však tvorí prelomový rozsudok Súdneho dvora EÚ (druhá komora) z 24. 10. 2013, sp. zn.: C-22/12 a s ním súvisiaca slovenská judikatúra.

Úprava náhrady škody a nemajetkovej ujmy na Slovensku

V slovenskom súkromnom práve je to Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. (ďalej len „OZ“), ktorý ako lex generalis obsahuje úpravu náhrady škody a nemajetkovej ujmy.

V § 420 OZ ustanovuje, že: „Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá. Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.“ [1]

Nemajetková ujma je upravená v § 11 OZ, ktorý určuje: „Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.“ [2]

Ďalej § 13 OZ upravuje: „Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.“ [3]

Okrem základnej úpravy OZ upravuje aj ustanovenia týkajúce sa priamo prevádzky dopravných prostriedkov. Ide o § 427 a § 428, podľa ktorého fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. Rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla. [4]

Samostatným zákonom, ktorý upravuje tzv. povinné zmluvné poistenie (ďalej aj „PZP“), je zákon č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o PZP“). Ten v § 4 stanovuje: „Poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvede