Objektívna a subjektívna premlčacia doba – podmienky ich počítania

Úvod

Neustály spoločensko-politický vývoj je vždy nasledovaný tvorbou nových právnych predpisov, ako aj prijímaním či dopĺňaním judikatórnych právnych názorov najvyšších súdnych autorít.

Validitu právnych záverov aktuálnej judikatúry preverujú nielen právni teoretici, ale aj právni zástupcovia sporových strán, ktorí sa snažia presvedčiť súd o správnosti svojej interpretácie aplikovanej právnej normy. Pokiaľ proti nim stojí ustálená judikatúra (povedzme rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR a na neho nadväzujúce rozhodnutia ďalších senátov Najvyššieho súdu SR alebo rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, pričom jeho právne závery potvrdzujú aj následné rozhodnutia iných senátov Najvyššieho súdu a Ústavného súdu SR), ide o úlohu zjavne neľahkú.

V článku sú riešené dva kolízne momenty počítania premlčacích dôb. V oboch prípadoch poukazujeme na konkrétne rozhodnutia najvyšších súdnych autorít SR, ktoré podľa nášho názoru nesprávne interpretovali závery primárnej judikatúry (pri náhrade nemajetkovej ujmy), resp. ich nekriticky prevzali (pri náhrade škody na zdraví), čím do značnej miery deformujú rozhodovaciu prax všeobecných súdov.

Začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby pri nemajetkovej ujme

Inštitút nemajetkovej ujmy vyjadruje najmä náhradu za zásah do ochrany osobnosti, resp. zásah do práva na súkromie a rodinný život, spočívajúci v utrpených pocitoch frustrácie, šoku, stresu, smútku, straty zo spoločenstva s milovanou osobou a pod. Predmetom nášho skúmania je otázka premlčania majetkového práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, t. j. finančnej kompenzácie v zmysle § 13 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OZ“ alebo „Občiansky zákonník“). [1]

Z rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít prima facie dospejeme k názoru, že pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je rozhodujúci moment, kedy došlo k protiprávnemu zásahu, ktorý viedol k nemajetkovej ujme.

V tomto smere považujeme za smerodajný právny názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 265/2009 zo 17. 2. 2011, podľa ktorého: „Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmuje podľa § 101 OZ viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. V prejednávanej veci bolo preukázané, že neoprávneným konaním žalovaného bolo jedným činom zasiahnuté do práva na život syna žalobkyne P. K., do práva na súkromie a rodinný život žalobkyne, ktorý nastal momentom jeho smrti, a ktorého následky v podobe rôznej formy citovej ujmy (šoku, traumy, smútku a straty zo spoločenstva s blízkou osobou) u žalobkyne stále pretrvávajú. Žalobkyňa preto mohla svoje právo na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát 15. novembra 2000. Od tohto dňa začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá skončila 15. novembra 2003.“

Po prečítaní rozhodnutia väčšina čitateľov dospeje k názoru, že Najvyšší súd SR v otázke začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby považoval moment, kedy došlo k protiprávnemu úkonu, za totožný s momentom, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.

Rovnako porozumel citovanému rozhodnutiu aj Ústavný súd SR, ktorý v uznesení sp. zn. IV. ÚS 542/2013 z 23. 9. 2013 nadviazal na toto rozhodnutie a § 101 OZ [2] interpretoval nasledovne:

„Ústavný súd konštatuje, že právne závery krajského súdu ako odvolacieho súdu nie sú založené na svojvoľnej interpretácii, prípadne aplikácii príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka (najmä ustanovení týkajúcich sa práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a premlčania). Krajský súd v spojení s okresným súdom v odôvodnení svojho rozsudku uviedol argumentáciu, ktorá dostatočným spôsobom odôvodňuje záver o tom, že právo sťažovateľov voči odporcovi je premlčané, preto nejde o rozhodnutie, ktoré by bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ústavný súd považuje namietaný rozsudok krajského súdu v tejto časti za ústavne udržateľný.“

„Na základe vykonaného dokazovania a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami bolo súdu preukázané, že dňa... došlo k úmrtiu P. P. na pracovisku odporcu (...).“ „(...) V danom prípade premlčacia doba na uplatnenie nároku navrhovateľov v konaní začala plynúť v súlade s ustanovením § 101 OZ nasledujúci deň po smrti P. P..., teda dňa... (kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz) (...).“

„(...) súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 15. 5. 1997 sp. zn. 3 Obo 44/1997, podľa ktorého všeobecná trojročná premlčacia lehota plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Tým je objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej lehoty od slova ‚mohlo’ a nie od slova ‚mohol’. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený vedel alebo nevedel o svojom práve. Preto súd námietku navrhovateľov o tom, že nedošlo k premlčaniu ich nároku, pretože premlčacia doba začala plynúť až odo dňa 8. 2. 2006, kedy sa dozvedeli o tom, že P. P. utrpel pracovný úraz, považoval v predmetnej veci za právne bezvýznamnú.“

S prezentovaným právnym názorom Ústavného súdu SR sa nestotožňujeme a podľa nášho názoru nekorešponduje s právnym názorom vysloveným v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 265/2009, hoci sa to na prvý pohľad môže zdať. Na tomto mieste je potrebné korigovať interpretáciu začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby, ktorú Ústavný súd SR považoval za ústavne konformnú.

Ak sa dôkladnejšie pozrieme na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 265/2009, v odôvodnení sa píše, že „Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.“

Správny výklad rozhodnutia nás vedie k záveru, že Najvyšší súd SR vnímal rozdiel medzi momentom, kedy došlo k protiprávnemu zásahu, ktorým bola spôsobená ujma na zdraví primárnej obeti, a momentom, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv sekundárnej obete (vzniku nemajetkovej ujmy v p