Následok nedostatočného informovania pacienta pred operáciou – informovaný súhlas

Táto kauza má významný právny vplyv aj na riešenie obdobných prípadov v Slovenskej republike, resp. už len v Slovenskej republike, keďže v Českej republike sa medzitým zmenila právna úprava a uvedené rozhodnutie je tam použiteľné len v obmedzenom rozsahu.

Základná charakteristika informovaného súhlasu v Slovenskej republike

Prv než sa budeme v článku venovať konkrétnemu rozhodnutiu Najvyššieho súdu ČR, je vhodné v krátkosti poukázať na teoreticko-právne východiská zákonnej úpravy informovaného súhlasu v Slovenskej republike.

V zmysle platnej právnej úpravy (§ 6 zákona č. 576/2004 Z. z. o poskytovaní zdravotnej starostlivosti) je každý ošetrujúci zdravotnícky pracovník povinný informovať pacienta (resp. zákonom určené osoby) o účele, povahe, následkoch a rizikách poskytovania zdravotnej starostlivosti a o možnostiach voľby navrhovaných postupov a o rizikách odmietnutia poskytnutia zdravotnej starostlivosti.

Ustanovenie § 6 tak upravuje základné princípy informačného toku, prostredníctvom ktorého ošetrujúci zdravotnícky pracovník informuje oprávnené osoby a predstavuje tak jednu z najzásadnejších axióm, na ktorých by mal byť postavený občianskoprávny vzťah medzi poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a pacientom. Predmetné ustanovenie obsahuje zložito štruktúrovanú právnu normu, ktorá má pre správne poskytovanie zdravotnej starostlivosti zásadný význam, aj keď tomu v praxi lekára nie je vždy tak.

Možno povedať, že rešpektovanie autonómie pacienta je jedným prvkom z trojčlenky právno-etického nastavenia rešpektovaného v demokratických právnych poriadkoch (autonómia, beneficiencia, a záväzok neškodiť). Uvedená axioma formuluje princíp, na základe ktorého, zásah do tela inej osoby môže byť vykonaný jedine na základe súhlasu dotknutej osoby, v opačnom prípade by mohlo ísť o konanie, ktoré by okrem súkromnoprávnych mohlo mať aj trestnoprávne dôsledky. Aj zákrok, ktorý nespôsobil škodu, vo svojej podstate zasahuje do osobnostných práv fyzickej osoby a pri absencii súhlasu dotknutej osoby je spôsobilý privodiť na týchto právach ujmu. [2]

Právo fyzickej osoby rozhodovať o svojej telesnej integrite sa v zdravotníctve realizuje práve použitím inštitútu informovaného súhlasu, a informovaný súhlas je výsledkom dvojfázového procesu zloženého z poskytnutia poučenia pacientovi a z prejavenia vôle pacienta prijať, resp. neprijať zdravotnú starostlivosť.

Predpokladom uplatňovania a úspešnosti nárokov na náhradu škody na zdraví a náhrady nemajetkovej ujmy v Slovenskej republiky je:

• porušenie právnej povinnosti (postup non lege artis) alebo existencia právom predpokladanej okolnosti,
• vznik škody,
• existencia príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti alebo existenciou právom predpokladanej okolnosti a vznikom škody,
• zavinenie pri porušení právnej povinnosti.

Vo všeobecnosti je zodpovednosť za škodu založená na princípe, že každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti (§ 420 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov – ďalej len „Občiansky zákonník“).

Povinnosti zdravotníckeho pracovníka sú uvedené v právnych normách, avšak existuje množstvo pravidiel, ktoré v právnych normách alebo v iných interných normách nenájdeme. Ide totiž o pravidlo postupu lege artis, čo vo všeobecnosti možno označiť ako postup, ktorý je v súlade s medicínskymi poznatkami, rešpektujúci konkrétne okolnosti prípadu a je uskutočnený odborne pripravenými zdravotníckymi pracovníkmi. Neexistuje jedna a