Zisťovanie anamnézy pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti dieťaťu

Efektívne poskytovanie zdravotnej starostlivosti je determinované množstvom dostupných informácií o zdravotnom stave pacienta. To isté platí aj v prípade detského pacienta. Zdroje informácií o zdravotnom stave detského pacienta a jeho zdravotných problémoch pritom môžu byť rôznorodé. Ako sme už naznačili, v prvom rade je týmto zdrojom samotné dieťa. Môže pritom ísť o prípady, keď týmto zdrojom je výlučne dieťa alebo dieťa spolu s inou osobou (napríklad jeho zákonným zástupcom).

Zdravotnícky personál sa v praxi stretáva s rôznymi kategóriami detí z hľadiska ich schopnosti komunikovať. Je totiž rozdiel, či s lekárom komunikuje trojročné dieťa alebo dieťa navštevujúce už základnú školu. Deti útleho veku komunikujú predovšetkým neverbálne. V týchto prípadoch sa vyžaduje vyššia miera dedukcie zdravotných ťažkostí dieťaťa prostredníctvom jeho fyziologických prejavov. Samozrejme je však vždy nevyhnutné aj komplexné a dôkladné vyšetrenie dieťaťa. U detí schopných už zreteľne verbálne komunikovať je situácia o niečo jednoduchšia, aj keď ani to nemusí vždy znamenať úplné objasnenie anamnézy. Deti majú totiž v rôznych vekových kategóriách odlišnú rozumovú vyspelosť, a preto treba informácie získané od nich brať aj s istou rezervou a posudzovať ich vždy individuálne. V žiadnom prípade ich však nemožno podceňovať.

Ďalším zdrojom informácií o zdravotnom stave dieťaťa a jeho problémoch sú jeho zákonní zástupcovia, najčastejšie jeho rodičia. V praxi býva zvykom, že dieťa sprevádza pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti len jeden z rodičov. Treba však myslieť na to, že právo druhého rodiča sprevádzať dieťa pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti a vyjadriť súhlas so zdravotným výkonom tým nie je vôbec dotknuté. Platí to aj v prípade, že sa jedná o rozvedených rodičov a dieťa bolo zverené do osobnej starostlivosti len jednému z nich. [1]

Tretí okruh informácií o zdravotnom stave dieťaťa predstavujú iné blízke osoby (starí rodičia), resp. tretie osoby. Môžu to byť napríklad svedkovia úrazu dieťaťa, ktorí by vedeli popísať mechanizmus jeho pádu a lekárom tak uľahčiť posúdenie jeho vážnosti, a nasmerovať diagnostický a liečebný postup.

Faktory ovplyvňujúce komunikáciu s dieťaťom

Komunikácia lekára s detským pacientom má mnoho podobných rysov ako komunikácia s dospelým pacientom. Komunikácia, ktorá je rozvážna, premyslená, vedená bez zhonu a emócií, priamo vedie k seriózne zistenej anamnéze. [2] Pri detskom pacientovi však ani to nemusí stačiť. Na ochotu dieťaťa verbálne komunikovať s lekárom má totiž vplyv veľa rôznorodých faktorov. Okrem už spome