Ako sa (právne) brániť voči agresívnemu a nespolupracujúcemu pacientovi?

Zdravotnícky pracovník, ktorý si je vedomý svojich povinností poskytnúť správnu starostlivosť stojí pred otázkou, ako má postupovať, či má poskytnúť starostlivosť aj bez súhlasu pacienta, ba dokonca ako sa voči pacientovi môže brániť? Prichádza do úvahy aj možnosť neposkytnutia zdravotnej starostlivosti takémuto pacientovi? V nasledujúcom texte sme vybrali niekoľko prípadov, ktoré prezentujú najviac frekventované praktické situácie: Čo robiť v prípade nespolupracujúceho pacienta, ktorý je pod vplyvom alkoholu a je agresívny? Čo robiť v prípade svojvoľného opustenia zdravotníckeho zariadenia zo strany pacienta? A ako postupovať v prípade, ak je pacient vulgárny a zdravotníckemu pacientovi nadáva?

Pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti sa musí postupovať správne – lege artis. Táto povinnosť sa týka celého procesu poskytovania zdravotnej starostlivosti a viaže sa na každého zdravotníckeho pracovníka a poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Lege artis postup a povinnosť jeho dodržania nájdeme v základnom právnom predpise týkajúcom sa zdravotnej starostlivosti – v zákone č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“) [1], podľa ktorého: „Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy.“ [2]

Vo všeobecnosti (okrem zákonom stanovených výnimiek) platí, že samotnému poskytnutiu zdravotnej starostlivosti musí prechádzať udelenie informovaného súhlasu pacienta, resp. jeho zákonného zástupcu, ak je pacientom maloleté dieťa alebo osoba s obmedzenou spôsobilosťou na právne úkony (t. j. osoba nespôsobilá udeliť informovaný súhlas). Udelenie informovaného súhlasu je podmienené dobrovoľnou spoluprácou pacienta, čo vyplýva aj zo zákona o zdravotnej starostlivosti, podľa ktorého pacient musí byť predtým, ako udelí informovaný súhlas, poučený zrozumiteľne, ohľaduplne, bez nátlaku, s možnosťou a dostatočným časom slobodne sa rozhodnúť. Z toho vyplýva, že poskytnutie zdravotnej starostlivosti má nielen právny, ale aj etický význam. Udelenie informovaného súhlasu pred poskytnutím zdravotnej starostlivosti má aj psychologický aspekt – či pacient udelí alebo neudelí informovaný súhlas závisí aj od toho, akým spôsobom zdravotnícky pracovník poučenie podáva, akým tónom hlasu sa s pacientom rozpráva, či je nepokojný, či chce mať poučenie „hneď z krku“ a podobne. Netreba zabúdať ani na zákonné právo pacienta navrhovanú zdravotnú starostlivosť odmietnuť. V prípade, kedy zákon predpisuje pre informovaný súhlas písomnú formu (sterilizácia, umelé prerušenie tehotenstva, účasť na biomedicínskom výskume, vykonanie invazívnych zákrokov v celkovej alebo lokálnej anestéze a ďalšie, špecifikované v ustanovení § 6 ods. 5 zákona o zdravotnej starostlivosti), sa vyžaduje, aby pacient svoj súhlas potvrdil písomne.

Nespolupracujúci pacient

Niekedy sa pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti stane, že zdravotnícky pracovník príde do styku s pacientom, ktorý spoluprácu z rôznych príčin odmieta – má napríklad iný názor na liečbu, je intoxikovaný, je pod vplyvom návykovej látky, trpí duševnou poruchou, pre vysoký vek niektoré aspekty liečby nevníma alebo ich vníma skreslene, nepáči sa mu spôsob vedenia liečby a podobne. Vtedy sa zdravotnícky pracovník dostáva do komplikovanej situácie, nakoľko bez udelenia informovaného súhlasu nemôže zasiahnuť (okrem výnimiek stanovených zákonom). Ako postupovať v takom prípade?

Existuje viacero spôsobov, ako ovplyvniť pozitívnym smerom spoluprácu pacienta. Hlavným je, samozrejme, komunikácia, avšak spôsob komunikácie sa mení s faktom, či ide o pacienta motivovaného alebo nemotivovaného. Motivovaný pacient býva pre zdravotníckeho pracovníka jednoduchším partnerom na komunikáciu. Pacient by mal mať pocit, že zdravotníckemu pracovníkovi na ňom záleží. Takéto presvedčenie môže pacient nadobudnúť, ak si zdravotnícky pracovník všíma jeho potreby a názory na liečbu. Nemotivovaný pacient je „ťažším orieškom“. V takom prípade musí byť zdravotnícky pracovník trochu aj „psychológom“ – pacienta je potrebné podporovať, vypočuť, snažiť sa rozumieť jeho dôvodom prečo nechce spolupracovať. Pokiaľ to pacient umožní, je vhodné zapojiť do liečebného procesu aj rodinu. Ak ide o pacienta, ktorý má voči liečbe odpor, je potrebné prejaviť mu aspoň rešpekt.

Poskytnutie informovaného súhlasu, ktorému predchádza poučenie o povahe zákroku, prispieva k tomu, aby okrem splnenia zákonnej požiadavky zasiahnuť do integrity len na základe súhlasu bol pacient pre lekára partnerom v procese liečby. Aj napriek tomu, že sa niekedy stane, že pacient odmieta, aby mu liečba bola poskytnutá, musí mu lekár vysvetliť spôsob liečby a riziká, ktoré by odmietnutím liečby mohli nastať. Ak má pacient pocit, že aktívne prispel k liečbe a jej poskytnutie sa realizuje až po udelení jeho súhlasu, bude mať pocit väčšej zodpovednosti a teda bude aj viac motivovaný.

Dôležitým determinantom ovplyvňujúcim disponovanosť pacienta spolupracovať so zdravotníckym pracovníkom je schopnosť empatie na strane zdravotníckeho pracovníka a správna forma vedenia komunikácie. Empatický prístup neznamená iba súcit s pacientom, ale aj vcítenie sa do jeho „kože“ a pochopenie, čo by najviac potreboval v takej situácii, v ktorej sa momentálne nachádza, ako sa vyrovnáva so svojím ochorením, resp. stavom a ako ho prežíva. Preto sa odporúča, aby zdravotnícky pracovník:

• počúval pozorne pacienta,
• všetko sa mu snažil vysvetliť zrozumiteľne, jasne a podrobne,
• sa uistil, že pacient pochopil,
• nepoužíval zložité výrazy, ktorým by pacient nemusel chápať (napr. latinské slová, odborné pojmy...),
• sa pýtal pacienta na všetko, čo by potenciálne ich spoluprácu mohlo ovplyvniť (Čoho sa pacient bojí? Prečo odmieta liečbu? A podobne.),
• ak to je možné, aby rešpektoval priania pacienta,
• zachoval zákonnú povinnosť mlčanlivosti, t. j. dôvernosť informácií, ktoré mu pacient poskytne,
• nekritizoval pacienta,
• nevytváral napätú atmosféru,