Výška nárokov pozostalých pri pochybení poskytovateľa zdravotnej starostlivosti vo svetle judikatúry

Základná charakteristika uplatňovania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pri zásahu (non lege artis) do práva na ochranu osobnosti v Slovenskej republike

Skôr, než sa budeme v článku venovať konkrétnemu rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR, je vhodné v krátkosti poukázať na teoretické právne východiská náhrady nemajetkovej ujmy v Slovenskej republike.

Základom pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je inštitút ochrany osobnosti upravený v § 11 a nasl.  zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“).

Právo na ochranu osobnosti upravuje Občiansky zákonník ako právo, ktorého úlohou je v rámci občianskoprávnej oblasti zabezpečiť rešpektovanie osobnosti fyzickej osoby a jej všestranný slobodný rozvoj. [2]

Z § 11 Občianskeho zákonníka vyplýva, že ide o demonštratívny výpočet, že jednotlivé čiastkové práva na ochranu osobnosti sa musia chápať len ako typické príklady, t. j. do celkového práva na ochranu osobnosti možno bezpochyby zaradiť aj v ňom výslovne nespomenuté iné práva, napr. právo na ochranu osobnej slobody. [3]

Predpokladom uplatňovania a úspešnosti nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy je:

1. neoprávnený zásah: porušenie právnej povinnosti alebo existencia právom predpokladanej okolnosti (objektívna zodpovednosť),
2. vznik nemajetkovej ujmy,
3. existencia príčinnej súvislosti.

Zákon vo všeobecnosti neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti neoprávnenému zásahu. O neoprávnený zásah teda nepôjde, ak ten, kto ho vykonáva, si pri ňom plní svoju právnu povinnosť alebo vykonáva svoje právo.

V zásade je zodpovednosť na náhradu nemajetkovej ujmy založená na princípe, že zodpovedá za ňu ten, kto ju spôsobil porušením svojej právnej povinnosti (analogicky § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Z tohto pravidla však existujú výnimky, keď poskytovateľ zdravotnej starostlivosti (ďalej len „poskytovateľ“) síce postupoval lege artis alebo porušenie právnej povinnosti nezavinil, ale aj napriek tomu mu zákon ukladá zodpovednosť na jej náhradu (zodpovednosť na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci, napr. chybný liek, prístroj alebo zodpovednosť spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov).

Osoby vykonávajúce činnosť poskytovateľov a ich zamestnanci sa stretávajú s množstvom povinností a z toho vyplývajúcich zodpovednostných vzťahov – trestnoprávne, pracovnoprávne, občianskoprávne, disciplinárne. Ide pritom o povinnosti, ktorých poznanie, spoznanie, ako aj pochopenie vyžaduje celoživotné vzdelávanie.

Povinnosti zdravotníckeho pracovníka sú uvedené v právnych normách, avšak existuje množstvo pravidiel, ktoré v právnych normách alebo v iných interných normách nie sú. Ide totiž o pravidlo postupu lege artis, čo vo všeobecnosti možno označiť ako postup, ktorý je v súlade s medicínskymi poznatkami, rešpektujúc konkrétne okolnosti prípadu a je prevedený odborne pripravenými zdravotníckymi pracovníkmi. Neexistuje jedna a úplne vystihujúca definícia pojmu „lege artis“, čo v praxi spôsobuje právne problémy. [4]

K postupu non lege artis môže dôjsť tak aktívnym (komisívnym), ako aj omisívnym konaním.

Ďalšou podmienkou vzniku zodpovednosti je zásah do práva na ochranu osobnosti určitej intenzity, ktorý vyvolal nemajetkovú ujmu. Zákon len demonštratívne uvádza ako príklad, keď bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, čo znamená, že sú prípustné aj iné formy zásahov. [5]

Aby vznikol zodpovednostný vzťah, je potrebný kauzálny nexus, teda príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom/právom a predpokladanou okolnosťou, t. j., aby k zásahu do práva na ochranu osobnosti s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy došlo v dôsledku protiprávneho konania [6].

Práve príčinná súvislosť predstavuje najťažšie dokázateľný predpoklad zodpovednosti, čo výrazne zaťažuje osobu, u ktorej došlo k zásahu do jej osobnosti. Postavenie poškodeného sa však vzhľadom na aktuálnu judikatúru v medicínskej oblasti môže výrazne posilniť [7]. Ak sa totiž doteraz vyžadovalo preukázanie 100 % príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom a nemajetkovou ujmou, tak najnovšie rozhodnutia Ústavného súdu ČR a Najvyššieho súdu ČR dávajú nové smerovanie k posudzovaniu príčinnej súvislosti (vo svojej podstate ide o zhoršenie právneho postavenia zdravotníckeho pracovníka) [8].

Úvod do prípadu

V rozsudku Najvyššieho súdu SR zo 4. apríla 2012, sp.