Vybrané ústavnoprávne úskalia súdnej praxe v medicínskoprávnych sporoch

Súdne konanie, správne konanie a lekár

Aby sa zdravotnícki pracovníci stali účastníkmi súdneho alebo správneho konania, postačí, ak si nesplnia niektorú zo zákonných povinností a už majú v pätách štátne orgány žiadajúce pokutu alebo uplatňujúce inú sankciu.

Najčastejším z portfólia správnych konaní môže byť konanie o udelení pokuty zo strany Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v prípade, ak dôjde k porušeniu povinnosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti postupovať lege artis, t. j. v zmysle § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Uvedené konanie môže skončiť až na súde, ak bude poskytovateľ zdravotnej starostlivosti napádať zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu a podá žalobu v tzv. správnom súdnictve.

Typickejšími príkladmi konaní na súde sú v dnešnej dobe spory o náhradu škody na zdraví alebo náhradu nemajetkovej ujmy, kde sú žalobcami pacienti a namietajú postup non lege artis zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Ide o nároky, ktoré môžu z pohľadu zdravotníka splývať, no z pohľadu právnika by splývať rozhodne nemali. [1] Slovenský právny poriadok pozná obe tieto konania a prísne ich diferencuje.

Už aj z pohľadu právneho základu možno vidieť rozdiel medzi titulom náhrady škody na zdraví (§ 444 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov – ďalej len „OZ“) a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 11 a nasl. OZ).

Žaloba od pacienta alebo čo je správne?

Keď sa pacient rozhodne uplatniť svoj nárok žalobou voči poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, často je konfrontovaný s rôznymi problémami a skutočnosťami, ktorého ho od podania žaloby odrádzajú. Jednak je to z dôvodu stavovskej solidarity zdravotníkov, ktorí pochybenie svojho kolegu neradi uvádzajú bez straty anonymity a prinajlepšom držia pacientovi palce len „off record“. Okrem toho to je aj spornosť a výška nároku pacienta, ktorý je v prípade náhrady škody na zdraví odkázaný na lekársky posudok, ktorí lekári veľmi neradi vystavujú.

Ďalej to je otázka premlčania nároku pacienta a nakoniec to aj otázka nákladnosti takýchto súdnych sporov, ktoré pre poškodeného pacienta môžu byť v prípade naťahovania času značnou záťažou na psychiku a peňaženku. Uvedené determinanty dostávajú pacienta do pozície slabšej strany, čo v praxi implikuje isté postupy, ktoré sú následne poskytovateľmi v súdnych konaniach napádané. Pokúsime sa na dva z nich poukázať a odôvodniť, prečo nie je právna argumentácia poskytovateľov ergo súdov v daných prípadoch správna, resp. prečo by sa mali koncentrovať na iné etapy a momenty súdneho konania.

Právo na zákonného sudcu

Často nastáva situácia, keď je pacientom podávaná žaloba postupne rozširovaná. Motivácie zvyknú byť rôzne, často ide o dodatočné uplatnenie trvalých následkov, ktoré pri podaní žaloby ešte neboli zdokumentované alebo ide o ďalšie operácie, ktoré medzičasom prebehli. To sa však týka náhrady škody na zdraví. Stáva sa, že sa pacient okrem nárokov z titulu náhrady škody na zdraví rozhodne dodatočne uplatniť žalobou aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch – zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) na to ponúka dve základné cesty.

1. K číslu konania, pod ktorým sa vedie súdne konanie s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti ako žalovaným, podá návrh na rozšírenie žalobného návrhu (tzv. petitu), kde doplní výrok o povinnosti uhradiť ním navrhovanú sumu ako náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a súčasne zdôvodní zásah do svojej osobnosti konaním poskytovateľa zdravotnej starostlivosti.
2. Druho