Cui bono? (Nespravodlivá rovnováha v povinnom očkovaní z vôle Ústavného súdu SR)

V praktickej ochrane ústavnosti prevažujú politické záujmy. Ak sa Ústavný súd SR dotkne politicky senzitívnej otázky, rozhodnutie je podrobené dôraznej kritike bez ohľadu na jeho skutočnú kvalitu. Ak je rozhodnutie politicky nezaujímavé, unikne kritike, nech je, aké je. Tak je to aj v prípade rozhodovania o ústavnosti povinného očkovania, ktoré svojím návrhom vyvolal Krajský súd v Nitre. Ústavný súd SR návrh zamietol. Povinné očkovanie je nekompromisne v súlade s Ústavou SR. S prihliadnutím na závažnosť sporu, ktorú Ústavný súd SR nedocenil, a preto zľahčil, nezaškodí pozrieť sa na samotné rozhodnutie bez ružových okuliarov.

Pramene práva a orgány štátu s právomocou

Základným prameňom práva pre povinné očkovanie je zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.“). Ustanovuje, že opatreniami na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení podľa § 12 ods. 2 písm. d) sú o. i.

• osobitné a mimoriadne očkovanie,
• očkovanie pri úrazoch, poraneniach a nehojacich sa ranách,
• očkovanie pred cestou do zahraničia,
• očkovanie osobitných skupín obyvateľstva.

Zákon č. 355/2007 Z. z. v § 62 ustanovuje v taxatívnom výpočte rad splnomocnení pre Ministerstvo zdravotníctva SR na vydanie všeobecne záväzných predpisov. Medzi nimi je aj splnomocnenie na ustanovenie podrobností o prevencii a kontrole prenosných ochorení [§ 62 písm. a)]. Ministerstvo zdravotníctva SR uplatnilo toto splnomocnenie vydaním vyhlášky č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 585/2008 Z. z.“).

Pri pohľade na dlhoročnú rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR sa od začiatku konania o súlade platnej právnej úpravy povinného očkovania s ústavou zdalo samozrejmé, že verdiktu o porušení Ústavy SR sa nemôže vyhnúť podzákonná úprava Ministerstva zdravotníctva SR.

Ústavný súd SR rozhodol, že úpravu podmienok, rozsahu a spôsobu poskytovania bezplatnej zdravotnej starostlivosti nemožno uskutočniť vyhláškou Ministerstva zdravotníctva SR, [1] a to ani za predpokladu, že zákon ustanovuje splnomocnenie na vydanie takej úpravy podzákonným všeobecne záväzným právnym predpisom. [2]

Ústavný súd SR rozhodol aj o tom, že lehota na vykonanie prerušenia tehotenstva predstavuje natoľko podstatnú otázku zákonnej úpravy, že musí byť upravená iba zákonom, a preto je úprava podzákonnou normou vylúčená. [3] „(...) ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie § 2 ods. 3 napadnutej vyhlášky vybočilo z medzí zákona, lebo ministerstvo nevydalo v tomto ustanovení vyhlášku v rámci medzí ustanovených zákonom a na základe splnomocnenia § 12 zákona o umelom prerušení tehotenstva.“ [4] Takto ústavný súd odôvodnil, prečo ústave odporuje povolenie interrupcií z genetických príčin do 24. týždňa veku plodu.

V prípade povinného očkovania ten istý ústavný súd odrazu zistil, že úprava povinného očkovania vykonávacím všeobecne záväzným právnym predpisom je konformná s Ústavou SR... „povinnosť fyzických osôb podrobiť sa povinnému očkovaniu nie je ustanovená podzákonným predpisom, ale dostatočne konkrétne a určito použitím termínu „povinné očkovanie“ zákonom o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia. Tým spĺňa jednak požiadavku na ukladanie povinnosti ustanovenú čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, ale zároveň tiež požiadavku formy zákona na stanovenie medzí základných práv a slobôd ustanovenú v čl. 13 ods. 2 ústavy.“ [5]

Zákon č. 355/2007 Z. z. neustanovuje choroby, proti ktorým je očkovanie povinné. To určuje vyhláška Ministerstva zdravotníctva SR.

Podľa § 6 vyhlášky č. 585/2008 Z. z.: „Očkovanie detí proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, prenosnej detskej obrne, vírusovému zápalu pečene typu B, invazívnym hemofilickým nákazám, pneumokokovým invazívnym ochoreniam sa vykonáva najneskôr prvý deň desiateho týždňa života dieťaťa (§ 6 ods. 1).

Vyhláškou sa ustanovuje aj povinné očkovanie proti tetanu, ktorý nie je ochorením prenosným z človeka na človeka. Právne podstatnou sa tak stáva otázka, či určenie povinnosti podrobiť sa tomuto očkovaniu je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti. Jedine pri splnení tejto podmienky sa neporuší základné právo na súkromie priznané čl. 16 ods. 1 Ústavy SR, ani ľudské právo na súkromie priznané čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V Čechách Najvyšší správny súd uznesením rozšíreného senátu z 3. apríla 2012 č. j. 8 As 6/2011-120 riešil rozpor právnych názorov senátov súdu pri hodnotení situácií, keď došlo k neprijatiu dieťaťa do materskej škôlky v dôsledku chýbajúceho očkovania proti trom detským chorobám a k uloženiu sankcie za neudelenie súhlasu rodičov na pravidelné očkovanie dieťaťa. [6]

Rozšírený senát Najvyššieho správneho súdu uviedol, že „otázka, zda a do jaké míry stanovit očkovací povinnost, má aspekty nejen odborné, ale i politické, neboť tato povinnostvždy představuje určité omezení zmiňovaných základních práv a svobod a zároveň se ve společnosti odlišují názory na přínos či naopak některé nežádoucí účinky očkování v konkrétních případech.“

Ústavný súd SR túto myšlienku vyjadril nápadne podobnou formuláciou: „rozhodnutie zákonodarcu o tom, že určitý druh očkovania bude povinný, je rozhodnutím, ktorým realizuje ústavným poriadkom danú (pomerne širokú) možnosť legislatívnych zásahov v oblasti verejného zdravotníctva... Ide o rozhodnutie, ktoré je v prvom rade otázkou politickou a expertnou, a preto je tu i veľmi obmedzená možnosť ingerencie ústavného súdu. Takéto rozhodnutie zákonodarcu vychádza z pomerne veľkého priestoru pre politické uváženie (margin of appreciation), v rámci ktorého nie je možné rozhodnutie zákonodarcu (resp. vykonávacieho právneho predpisu exekutívy) o ustanovení povinnosti podrobiť sa určitému druhu očkovania bez ďalšieho preskúmať (porov. rovnako v náleze Ústavného súdu ČR, sp. zn. III. ÚS 449/06 z 3. februára 2011).“ [7]

Ústavný súd SR pri hľadaní faktorov ovplyvňujúcich politické uváženie o tom, ktoré očkovania sa stanú povinné, prehliadol ekonomické záujmy a všade prítomný lobizmus. To sa mu dá odpustiť. Čo sa ústavnému súdu odpustiť nedá, je rezignácia na právny poriadok. Ak Ústavný súd SR rezignuje na ochranu ústavnosti všade, kde je „pomerne veľký priestor pre politické uváženie,“ Ústava SR sa onedlho zmení na povestný „zdrap papiera“.

Účelom ústavy v materiálnom právnom štáte je vytvárať účinné bariéry politickej svojvôli, nútiť politické sily viesť svoj politický boj medzi jasne postavenými mantinelmi. Tam, kde dochádza na politické uváženie s výsledkom, ktorý priamo ovplyvňuje dostupnosť základných práv, povinnosťou ústavného súdu je hľadať spravodlivú rovnováhu medzi protikladnými, v konflikte sa ocitajúcimi základnými právami, a do tohto konfliktu nastoliť spravodlivú rovnováhu. Politické uváženie nesmie prevážiť nad právnymi zásadami, narušiť spravodlivú rovnováhu.

V prípade povinného očkovania sa Ústavný súd SR nepokúsil o hľadanie spravodlivej rovnováhy. Povinným očkovaním