Určenie začiatku a konca pracovného času zamestnávateľom

V tejto súvislosti vznikajú v praxi predovšetkým otázky, akým spôsobom má zamestnávateľ pristupovať k rozvrhovaniu pracovného času formou určenia jeho začiatku a konca v prípade, keď zástupcovia zamestnancov neuzatvoria so zamestnávateľom dohodu, ktorú predpokladá Zákonník práce v § 90 ods. 4 Zákonníka práce, a či môže zamestnávateľ pristúpiť k určeniu začiatku a konca pracovného času samostatne.

Základná nevyriešená otázka v celom spornom prípade určenia začiatku a konca pracovného času vychádza z pomerne nešťastnej formulácie relevantného ustanovenia § 90 ods. 4 Zákonníka práce, ktorá predpokladá, že „začiatok a koniec pracovného času a rozvrh pracovných zmien určí zamestnávateľ po dohode so zástupcami zamestnancov a oznámi to písomne na mieste u zamestnávateľa, ktoré je zamestnancovi prístupné". Zákonník práce však v ustanovení § 90 ods. 4 neupravuje situáciu, keď napriek možnej snahe oboch sociálnych partnerov k dohode na určení začiatku a konca pracovného času nepríde. Následne vzniká pre zamestnávateľa pomerne zásadná otázka, či vôbec a akým spôsobom môže určiť začiatok a koniec pracovného času (rozvrh pracovných zmien) pre zamestnancov, keďže neprišlo k naplneniu zákonného predpokladu v podobe dosiahnutia dohody so zástupcami zamestnancov. Zamestnávateľ sa tak ocitá v neistote, či môže uplatniť pravidlo zakotvené v § 12 Zákonníka práce, t. j. či je oprávnený postupovať v tomto prípade samostatne. Uvedené ustanovenie však upravuje situácie, keď u zamestnávateľa nepôsobia zástupcovia zamestnancov. Do Zákonníka práce sa opomenuli doplniť pravidlá na riešenie prípadov, keď u zamestnávateľa pôsobia zástupcovia zamestnancov, ale dohoda s nimi je z akýchkoľvek dôvodov nemožná (odlišná situácia nastáva, ak by určité pracovné podmienky boli upravené priamo v kolektívnej zmluve, v takejto situácii by bolo potrebné uvažovať len o možnej zmene kolektívnej zmluvy).

Určenie začiatku a konca pracovného času bez dohody so zástupcom zamestnancov

Povinnosť zamestnávateľa rozvrhovať pracovný čas zamestnancom sa môže odvodiť už z ústredného a najdôležitejšieho ustanovenia Zákonníka práce, a to z § 1 ods. 2, v ktorom sa ako jeden z definičných znakov závislej práce uvádza aj výkon závislej práce „v pracovnom čase určenom zamestnávateľom". Rozvrhovanie pracovného času a v dôsledku toho aj určenie začiatku a konca pracovného času patrí teda medzi základné povinnosti zamestnávateľa aj vo väzbe na ďalšie relevantné ustanovenia Zákonníka práce, ktoré bližšie predmetnú povinnosť zamestnávateľa upravujú s cieľom zabezpečiť zamestnancovi potrebnú pracovnoprávnu ochranu. Pôjde najmä o ustanovenia Zákonníka práce, ktoré určujú prípustný rozsah pracovného času (§ 85), formu rozvrhovania pracovného času (§ 86, § 87, § 87a a § 88), resp. zákonné ustanovenia, ktoré upravujú obmedzenia súvisiace s povinnosťou zamestnávateľa poskytnúť zamestnancom nevyhnutný nepretržitý denný odpočinok v týždni (§ 92) alebo nepretržitý odpočinok zamestnanca v týždni (§ 93).

Ustanovenie § 90 ods. 4 Zákonníka práce má charakter ustanovenia