Smrť zamestnanca a vysporiadanie jeho nárokov

Týmto požiadavkám sa zamestnávatelia pochopiteľne bránia s ohľadom na negatívne skúsenosti z aplikačnej praxe. Stáva sa, že sa často rôzne fyzické osoby dožadujú určitých plnení po zamestnancovi súčasne (nezriedka sa stáva, že oprávnené fyzické osoby si uplatňujú nároky aj postupne a stávajú sa prípady, že aj mimo poradia v zmysle § 35 Zákonníka práce) a zamestnávateľ má následne problém identifikovať, ktoré osoby sú oprávnené na poskytnutie týchto finančných prostriedkov a či takéto peňažné nároky zamestnanca možno vôbec poskytnúť uvedeným spôsobom v zmysle § 35 Zákonníka práce. Situácia sa stáva komplikovanejšou v prípade, ak prináleží pozostalým napr. aj sociálna výpomoc podľa kolektívnej zmluvy (napr. na úhradu nákladov spojených s pohrebom zamestnanca, či na prekonanie ťaživej sociálnej situácie po strate živiteľa rodiny). V tomto prípade majú zamestnávatelia v ďalšom postupe doslovne zmätok.

V nadväznosti na § 59 ods. 4 Zákonníka práce a vo väzbe na § 1 ods. 2 Zákonníka práce dochádza smrťou zamestnanca k zániku pracovného pomeru ex lege, t. j. zo zákona z dôvodu nemožnosti ďalšieho osobného výkonu závislej práce, keďže zamestnanec je pri výkone závislej práce v pracovnoprávnom vzťahu nezastupiteľný. V okamihu smrti zamestnanca nastáva uplatnenie dvoch odlišných právnych režimov na účel vysporiadania pracovnoprávnych nárokov zamestnanca a zamestnávateľa voči zomretému zamestnancovi. Uplatní sa súčasne ustanovenie § 35 Zákonníka práce na vybrané pracovnoprávne nároky zamestnanca vo vzťahu k oprávneným osobám taxatívne vymedzeným v Zákonníku práce, a na vysporiadanie ostatných nárokov zamestnanca a zamestnávateľa sa uplatní právny inštitút dedenia podľa § 460 Občianskeho zákonníka.

Ustanovenie § 35 Zákonníka práce môžeme vnímať ako určitú výnimku z uplatnenia § 460 Občianskeho zákonníka, keďže jeho využitie sprevádza nástup dedičského konania. Medzi jednotlivými právnymi režimami však neexistuje žiadna právna väzba. Uplatnenie práv v zmysle § 35 Zákonníka práce nastáva nezávisle od začatia a priebehu dedičského konania.

Peňažné a mzdové nároky zamestnanca a ich prechod alebo zánik

Zákonník práce zásadne diferencuje medzi jednotlivými typmi pracovnoprávnych nárokov zamestnanca z hľadiska ich vlastného zániku smrťou zamestnanca. Okamihom smrti zamestnanca prichádza k zániku tých práv zamestnanca, ktoré sú bezprostredne späté s jeho osobou, t. j. oprávnenou osobou na ich konzumáciu je len osoba zamestnanca ako fyzickej osoby. Bezprostredne smrťou zamestnanca tak zaniká právo na prideľovanie práce od zamestnávateľa, právo na čerpanie dovolenky, resp. právo na zabezpečovanie stravovania v zmysle § 152 Zákonníka práce alebo právo uplatňovania dôležitých osobných prekážok na strane zamestnanca, napr. v zmysle § 141 Zákonníka práce. Z obdobného dôvodu zaniká aj nárok zamestnanca na náhradu za bolesť aj nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia (Zákonník práce v pôvodnom znení účinnom do 1. januára 2003 v § 260 zánik týchto práv explicitne uvádzal, v súčasnosti sa ich zánik odvíja od uvedeného výkladu).

Peňažné nároky zamestnanca jeho smrťou zásadne nezanikajú, pričom sa na ich vysporiadanie môžu uplatniť dva načrtnuté právne režimy v zmysle Zákonníka práce alebo Občianskeho zákonníka. Pod peňažnými nárokmi rozumieme mzdové nároky zamestnanca (pojem „peňažné nároky“ sa používa výlučne v § 35 Zákonníka práce, pričom ide o historicko-právny pojem, ktorý nie je v Zákonníku práce legálne definovaný). Pod peňažnými nárokmi zamestnanca, ktoré sú spôsobilé byť predmetom prechodu na oprávnené osoby, rozumieme právo na mzdu za vykonanú prácu, peňažné plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu pri príležitosti jeho pracovného alebo životného výročia (ak sa neposkytuje zo zisku po zdanení alebo zo sociálneho fondu v nadväznosti na negatívne vymedzenie pojmu mzda v § 118 ods. 2 Zákonníka práce), nárok na náhradu mzdy za dovolenku, ktorá nemohla byť vyčerpaná z dôvodu smrti zamestnanca v zmysle § 116 ods. 3 Zákonníka práce v spojení s § 59 ods. 4 Zákonníka práce (nemožnosť čerpania dovolenky z dôvodu skončenia pracovného pomeru z dôvodu smrti zamestnanca). [1]

Peňažné nároky zamestnanca vznikajú tak na základe pracovnej zmluvy, ako aj dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru [použitie právnej úpravy všeobecných ustanovení Zákonníka práce (§ 1 až § 40 Zákonníka práce) aj na tzv. dohody (vyplýva z § 223 ods. 2 Zákonníka práce]. Peňažné nároky vzniknuté na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru sa posudzujú rovnako ako peňažné nároky zamestnancov v pracovnom pomere. Uplatnenie inštitútu § 35 Zákonníka práce je tak možné výlučne na tú časť peňažných nárokov zamestnanca, ktoré majú povahu mzdových nárokov s odkazom na spomínaný § 118 ods. 2 Zákonníka práce.

Súč