Nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času a nepretržitá prevádzka – aplikačné problémy

Aplikačné problémy sa v ostatnom období v prostredí poskytovateľov zdravotnej starostlivosti už nesústreďujú do oblasti samotného určenia rozsahu pracovného času s ohľadom na pomerne jasne stanovené obmedzenia v § 85 ods. 5 až ods. 9 Zákonníka práce s maximálne všeobecne prípustným limitom 40 hodín týždenne (bez zohľadnenia výnimiek uvedených v § 85 ods. 5 a 6 Zákonníka práce dotýkajúcich sa zmennosti prevádzky alebo charakteru výkonu práce), ale práve do oblasti rozvrhovania stanoveného rozsahu pracovného času. Od prípustného rozsahu pracovného času v zmysle § 85 ods. 5 a násl. musíme pochopiteľne odlišovať rozsah priemerného týždenného pracovného času v zmysle § 85 ods. 9 Zákonníka práce, kde priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca, vrátane práce nadčas, nesmie prekročiť 48 hodín a u zdravotníckych zamestnancov podľa osobitného predpisu, ak s tým tento zamestnanec súhlasí, nesmie prekročiť 56 hodín, vrátane práce nadčas týždenne, pri rozvrhovom vyrovnávacom období 4 mesiacov po sebe nasledujúcich. Otázky súvisiace s rovnomerným alebo nerovnomerným rozvrhnutím pracovného času a s prípadnou potrebou ingerencie zástupcov zamestnancov sú preto pravidelne spojené s existenciou pracovného sporu a postihom zo strany príslušných orgánov dozoru.

Rovnomerné a nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času

Zákonník práce v zmysle § 86 a § 87 rozlišuje tzv. rovnomerné a nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času. Rovnomerné rozvrhnutie pracovného času znamená rozloženie pracovného času zamestnávateľom na päť dní v týždni, kde je dĺžka pracovného času v jednotlivých týždňoch približne rovnaká a pracovná doba nepresiahne denne 9 hodín. Ak je čas rozvrhnutý rovnomerne, znamená to, že za štvortýždňové vyrovnávacie obdobie nesmie priemerný týždenný čas odpracovaný za toto obdobie prekročiť ustanovený týždenný pracovný čas (t. j. týždenný pracovný čas, ktorý stanovil zamestnávateľ pre zamestnancov na pracovisku v medziach zákonného týždenného pracovného času). O rovnomernom rozvrhnutí pracovného času rozhoduje zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov. Prerokovanie so zástupcami zamestnancov postačuje z dôvodu, že pri rovnomernom rozvrhnutí pracovného času nenastávajú veľké výkyvy v práci/týždennom pracovnom čase zamestnanca. Ak u zamestnávateľa nepôsobia zástupcovia zamestnancov, postupuje zamestnávateľ samostatne (§ 12 ods. 2 Zákonníka práce). [1]

Ak teda napr. týždenný pracovný čas určený zamestnávateľom je 40 hodín týždenne, t. j. 8 hodín denne (bez prestávky na odpočinok a jedlo a bez nadčasov), v priebehu štyroch týždňov môže zamestnanec odpracovať v rámci riadneho pracovného času, pri rovnomernom rozvrhnutí, 160 hodín. Súčasne treba zohľadniť § 86 ods. 2 Zákonníka práce, ktorý uvádza, že pracovný čas v jednotlivých dňoch nesmie presiahnuť 9 hodín a medzi jednotlivými týždňami v rámci jedného mesiaca nesmie byť rozdiel väčší ako tri hodiny. Ak napríklad prvý týždeň pracuje zamestnanec 41 hodín, t. j. pracoval jednu hodinu nad ustanovený týždenný pracovný čas, v priebehu nasledujúcich troch týždňov odpracuje o hodinu menej tak, aby sa mu priemerný týždenný pracovný čas vyrovnal (napr. v niektorý týždeň môže odpracovať len 39 hodín). V prípade rovnomerného rozvrhnutia pracovného času zásadné aplikačné problémy nevznikajú v porovnaní s rozvrhovaním pracovného času nerovnomerným spôsobom.