Náhľad do vývoja právnej úpravy poskytovania zdravotnej starostlivosti (I.)

Starostlivosť o chorých bola v raných dejinách Uhorska zverená cirkvi. Dôkazy o príchode rádov, ktorých dominantnou či aspoň dôležitou činnosťou bolo poskytovanie zdravotníckej starostlivosti (napr. benediktíni, antoniti, lazariáni, johaniti, templári, cisterciáni) do Uhorska, siahajú k 11. – 13. storočiu, resp. k 16. storočiu (jezuiti). Prví mnísi, ktorí sa usadili na území Uhorska nasledovali regulu sv. Benedikta, keďže tá pôvodne platila vo všetkých kláštoroch v 10. storočí a už v roku 996 založili Pannonhalmský kláštor (v súčasnosti Pannonhalmské arciopátstvo). [1] Mnísi, riadiaci sa heslom „pax, ora et labora“ a regulou, podľa ktorej „infirmorum cura ante omnia et super omnia adhibenda est,“ [2] ako prví vybudovali v kláštoroch, či v ich tesnej blízkosti pre pútnikov tzv. hospitale, [3] ktoré susedili s kláštorným infirmariom pre mníchov, alebo ho nahrádzali. [4]

Z ostatných rádov možno spomenúť napr. antonitov, ktorí vznikli ako francúzske špitálne bratstvo na pomoc ľuďom otráveným jedovatou obilnou hubou, námeľom, ktorých sužovalo pálenie v končatinách (oheň sv. Antona) a ich príchod do Uhorska a založenie kláštorného špitálu (súčasná Špitálska ulica v centre Bratislavy) sa viaže k panovníkovi Ladislavovi I. [5]

Lazariáni, alebo Rád sv. Lazara, bol rád založený križiakmi v Jeruzaleme za účelom starostlivosti o malomocných a v cirkevných dokumentoch sa spomína: „S. Stephanus Rex hospitale Cruciferorum S. Lazari Strigonii fundat.“ [6]

Johaniti, Jeruzalemský rytiersky duchovný rád, neskôr vďaka svojmu pôsobeniu známy ako Rád maltézskych rytierov, sa v Uhorsku usadili v Stoličnom Belehrade na žiadosť a vďaka darom manželky Gejzu II. [7] a ujali sa vedenia napr. košického špitálu a ďalší založili o. i. v Šoproni. [8]

Templári boli vojensko-mníšskym rytierskym rádom založeným v 12. storočí francúzskym rytierom Hugom de Payens. Známi boli aj ako Chudobní ochrancovia Kristovi a chrámu Šalamúnovho, keďže ich prioritnou úlohou bolo ochraňovať pútnikov zo Západu na púti po Svätej Zemi a ich sídlom bol jeruzalemský palác – údajne stojaci na mieste Šalamúnovho chrámu. Územím Uhorska prešli po prvýkrát pravdepodobne v roku 1147 počas druhej križiackej výpravy ako sprievod francúzskeho kráľa Ľudovíta VII. a usadili sa tu na pozvanie uhorského kráľa Gejzu II. v dôsledku jeho priateľských vzťahov s francúzskym panovníkom, hoci až za vlády jeho syna Štefana III. (r. 1161 – 1172). Kým v súvislosti s púťami do Svätej Zeme vystupovali najmä ako ochrancovia a bankári, ktorým pútnici zverili svoj majetok, aby boli menej atraktívni pre zlodejov, po usadení sa venovali aj iným činnostiam. Napríklad v súvislosti s Uhorskom sa viacerí historici zhodujú, že špitál založený v Stoličnom Belehrade v r. 1138 bol práve pod správou templárov. [9]

Cisterciáni boli tiež známi ako bieli mnísi, keďže ich habit mal kontrastnú farbu s farbou habitu benediktínov, ktorých reformovanou odnožou sa v r. 1098 stali, pre ich domnelý odklon od reguly sv. Benedikta. V Uhorsku bol prvý cisterciánsky kláštor postavený v r. 1142 za panovania kráľa Bela III. a prvý špitál v Kalocsi v r. 1221. [10]

Napokon jezuiti boli katolíckym rádom založeným v roku 1534 Ignácom z Loyoly, ktorý pápež schválil o šesť rokov neskôr a už v roku 1561 bolo v Trnave založené jezuitské kolégium, na základe žiadosti ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha. Dominantnou činnosťou jezuitov bolo od ich založenia vzdelávanie, avšak existovali aj jezuitské špitále, napr. v uhorskom meste Baia Mare zo 17. storočia. [11]

Od 13. storočia sa do zakladania nemocníc zapájala tiež cirkev. Miestni biskupi založili napríklad nemocnice v Egeri, Alba Iulii či Zágrebe a ustanovili ich vedúcich, alebo dali poverenie na ich vybudovanie, napríklad v Pécsi či Gyóri. [12] Physicus (dobové pomenovanie lekára) bolo súhrnným pojmom pre kňaza, lekára aj lekárnika. [13] Keďže starostlivosť o chorých spadala do činnosti cirkvi, súdobá štátna úprava danú problematiku neregulovala. V Zákonoch kráľa Kolomana sa síce upravuje strata plodu tehotnej ženy, avšak v rovine trestnoprávnej, nie v rovine poskytnutia zdravotnej starostlivosti. [14]

V 14. storočí bolo v Uhorsku viac než sedemdesiat špitálov, o ktorých existuje písomná zmienka, väčšina pod správou benediktínov a johanitov. Veľmi malý počet špitálov (či podobných ustanovizní) zakladajú už aj mestá, resp. veľmi malý počet rádových špitálov prechádza pod správu miest. [15] Takým bol napr. bratislavský antonitský špitál sv. Ladislava od roku 1398. [16] Mestský štatút Bratislavy už v 14. storočí obsahoval ustanovenie, podľa ktorého sa časť vyprodukovaného chleba (nezod