Dokazovanie protiprávneho (non lege artis) konania lekára v civilnom konaní vedenom o náhradu škody

„Poskytovateľ je povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť [1] správne. Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby, so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby, pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy. [2]“

Predmetné ustanovenie zákona o zdravotnej starostlivosti považujeme za kľúčové pre objasnenie problémov dokazovania protiprávnosti konania lekára v civilnom konaní o náhradu škody vedenom pre proklamované pochybenie lekára.

Ak pacient tvrdí, že lekár konal pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti protiprávne, musí najprv dokázať, že došlo ku konaniu – omisívnemu alebo komisívnemu, ktoré súd môže následne kvalifikovať ako nesprávne, a teda ako protiprávne a zároveň tiež musí dokázať hypotetický štandard požadovaného konania. [3]

Protiprávnosť konania, resp. konanie non lege artis, znamená rozpor lekárovho konania s objektívnym právom, zahŕňajúc na tieto účely aj všetky profesijné a etické štandardy a pravidlá praktikovania súčasnej medicíny. [4] Nemožno preto súhlasiť s niektorými názormi, ktoré pojem lege artis, resp. presnejšie de lege artis medicinae (podľa zákona umenia lekárskeho) zužujú iba na povinnosť dodržať odbornú stránku (atestácia, prax, dostatočné sledovanie a rozširovanie si vedomostí v príslušnom odbore, správna interpretácia výsledkov vyšetrenia, zvolenie správneho postupu, zohľadnenie všetkých príznakov a i.) poskytovanej starostlivosti. Naopak, je to termín, ktorý zahŕňa všetky zákonom vyžadované povinnosti ako napr. povinnosť vyžiadať si informovaný súhlas ako právny dôvod zákroku, viesť zdravotnú dokumentáciu podľa zákona, zachovávať mlčanlivosť, spomínaný odborný postup a obsah Etického kódexu lekára. [5]

Občiansky súdny poriadok v § 120 ustanovuje, že „účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení,“ [6] čo indikuje, že účastník – pacient tvrdiaci, že lekár konal protiprávne, má byť ten, ktorý takéto tvrdenie musí dokázať. Ďalej podľa § 101 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sú „účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu.“ Podľa čl. 8 nového Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z. z.), ktorý nadobúda účinnosť 1. 7. 2016, sú „strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu“. Čo ale napríklad v prípade, ak lekárovo protiprávne konanie možno dokázať len prostredníctvom röntgenovej snímky, ktorá ostáva u lekára a ten tvrdí, že sa takýto dôkaz stratil? „Ak je dokumentácia nezrozumiteľná, nesedí s výkonmi, hlásenými zdravotnej poisťovni, alebo sa „stratila“, tak sa dôkazné bremeno prenáša na poskytovateľa. Znamená to, že poskytovateľ musí dokázať, že postupoval správne, a nie pacient dokazovať, že poskytovateľ pochybil. [7]“ Nespôsobilosť podať vysvetlenie o chýbajúcej časti zdravotnej dokumentácie (t. j. napríklad o uvedenej röntgenovej snímke) však nezakladá procesnú sankciu v podobe priklonenia sa na stranu protistrany. Takúto procesnú sankciu požadovali viacerí nemeckí právni teoretici, napr. Peters, ktorý tvrdil, že rozhodujúcim je dosiahnutie spravodlivého súdneho rozhodnutia na základe pravdivo zisteného skutkového stavu. Táto požiadavka je však ťažko uplatniteľná, kým je v civilnom sporovom konaní nadradená formálna pravda materiálnej pravde [8] a proces determinovaný dispozičnou a prejednacou zásadou, na základe ktorej sú účastníci tí, ktorí rozhodujú o tom, ktoré skutočnosti a dôkazy uvedú na zdôvodnenie a dokázanie uplatňovaného nároku. [9] Zjednodušene povedané, neobjasnenie dôvodu straty uvedenej röntgenovej snímky nezakladá príčinnú súvislosť so škodou, čo potvrdil aj Najvyšší súd Českej republiky; „Okolnosť, že žalovaná nepredložila časť zdravotnej dokumentácie žalobcu (…), nie je porušením, ktoré by viedlo k poškodeniu zdravia žalobcu. [10]“ V danom rozsudku sa však vyjadril ešte nasledovne: „Odvolaciemu súdu nemožno vytknúť nesprávny právny názor pri posúdení veci z hľadiska dôkaznej povinnosti účastníkov a rozloženia dôkazného bremena v spore“; naopak, názor na „prechod dôkazného bremena“ nemá oporu v procesných predpisoch. Situáciu možno schematicky znázorniť nasledovne: