„Konštatovanie smrti“ – otázky vyplývajúce z aktuálnej právnej úpravy a aplikačnej praxe (1.)

Smrťou osoby napr. zaniká pracovný pomer, dochádza k strate vlastníckeho práva a odvíjajú sa od nej ďalšie právne inštitúty, ako napr. dedenie, zmena osobného stavu manžela/manželky na vdovec/vdova, detí na siroty s príslušnými oprávneniami vyplývajúcimi z právnych predpisov sociálneho zabezpečenia a pod. Smrť však môže mať vplyv aj na tretie osoby, v našom prípade máme na mysli najmä medicínsko-právne následky, napr. vznik súvisiacich povinností zdravotníckych pracovníkov alebo poskytovateľov zdravotnej starostlivosti (prehliadka mŕtveho, povinné hlásenia a oznámenia orgánom), začatie konaní (občianskeho, trestného, administratívneho), prípadne aj s uložením sankcie či povinnosti nahradiť škodu alebo nemajetkovú ujmu. Spomenúť taktiež treba problematiku odberu orgánov od zomretého a transplantácií, ale aj zásadné otázky okolo klinickej smrti a rozhodovania o resuscitačnej liečbe. Tento príspevok sa bude zaoberať postavením zdravotníckych pracovníkov, osobitne lekárov, v problematike týkajúcej sa okolo „konštatovania smrti“.

Aktuálna právna úprava, ako bude uvádzané ďalej, má viaceré úskalia. To treba považovať nielen za „akademický“ medicínsko-právny problém, ale vnímať aj v kontexte, že vymáhanie peňažných náhrad za (reálne či fiktívne) nemajetkové ujmy pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti nielen poškodenými, ale v prípade zomrelých ich blízkymi osobami, má vzostupnú tendenciu [možno aj preto, že od poplatku sú oslobodené súdne konania vo veciach poskytovania zdravotnej starostlivosti – § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, a súčasne náhrada trov konania v prípade neúspechu takejto žaloby sa u neúspešného žalobcu neodvíja od výšky vymáhanej čiastky, ale vždy zo sumy 3 000 € – § 10 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb].

Základné pojmy

Pojem konštatovať smrť náš právny poriadok nepozná a ani nepoznal, napriek tomu sa v zdravotníckej praxi bežne používa. Pojem „konštatovať“ znamená: nestranne zisťovať, zistiť, stanovovať, stanoviť, potvrdzovať, potvrdiť fakt. [2] Danú problematiku upravuje zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ZS“) v ustanoveniach § 41 až 43 v piatej časti: Postup pri úmrtí. V týchto ustanoveniach zákon používa štyri pojmy: úmrtie, smrť, mŕtve telo, mŕtva osoba. Slovenská právna úprava používa ešte pojmy ako zomrelý (napr. zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov – ďalej len „zákon o zdravotných poisťovniach“), mŕtvola (napr. Trestný poriadok, zákon č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve). A hoci sa na prvý pohľad zdá, že každý týmto pojmom rozumie a ich význam je jasný, nemusí to byť tak. Aj v samotnej právnej vede sú rôznorodé názory na vymedzenie pojmu smrti, o ktorej sa živo diskutuje na rôznych fórach a ktorá sa pertraktuje v medicínskej i právnickej odbornej literatúre. [1]

Pre potreby tohto príspevku je potrebné sa aspoň do určitej miery vysporiadať s pojmami úmrtie, smrť, mŕtve telo a mŕtva osoba. Pojmy úmrtie a smrť sa do istej miery považujú za synonymá. Aj v latinčine existuje pre smrť viacero pojmov, v medicíne používané hlavne letum a mors. [3] Taktiež nie je jednoznačné, ako chápať rozdiel medzi mŕtvou osobou a mŕtvym telom, keďže sa vzťahujú na tú istú entitu. Mŕtva osoba už nie je fyzickou osobou so spôsobilosťou mať práva a povinnosti v zmysle § 7 Občianskeho zákonníka. Avšak po smrti fyzickej osoby nezaniká právo na ochranu jej osobnosti, ktoré môžu uplatniť manžel, deti, prípadne jej rodičia (§ 15 Občianskeho zákonníka). Takže mŕtva osoba tak môže do istej miery ostať osobou v právnom slova zmysle, ale zjavne len osobou sui generis. Na druhej strane u mnohých právnych teoretikov prevažuje názor, že mŕtve ľudské telo je vecou. [4] Avšak aj v tomto prípade treba uznať, že ide o vec sui generis, ktorú nemožno podriadiť pod § 118 a nasl. Občianskeho zákonníka. Je zaujímavé, že minulá právna úprava, no aj tá súčasná v niektorých prípadoch (napr. transplantácie) toto spája do jedného pojmu – telo mŕtveho (darcu, inak povedané telo mŕtvej osoby – teda telo patriace mŕtvemu človeku), kde splýva personálny i vecný aspekt. Ako je zrejmé, telo mŕtveho človeka tak treba považovať za osobitnú entitu sui generis, a preto sa dá považovať za správny názor, že mŕtve ľudské telo je tiež objektom sui iuris, odlišným od veci aj od osoby. [5]

Ak budeme vychádzať zo zaužívanej právnej úpravy, smrť – mors znamená trvalé zastavenie dýchania a srdcovej činnosti (takže musia byť súčasne prítomné obe zastavenia, § 43 ods. 2 zákona o ZS) alebo nezvratné vyhasnutie všetkých funkcií celého mozgu (takže musia byť všetky a celého – smrť mozgu, § 43 ods. 3 zákona o ZS). Takže už ide o určitý stav tela. Pojem úmrtie, podľa nášho názoru, treba chápať skôr ako určitý proces (umretie), ktorý je síce veľmi krátky v zmysle časového intervalu (prípadne iba virtuálny), avšak týmto procesom dochádza k zániku či vyhasnutiu života osoby a nastáva smrť. (V idealistickom ponímaní pri úmrtí dochádza k definitívnemu odchodu životnej podstaty – duše z tela, takže napokon ostáva len mŕtve telo bez duše, nastala smrť. V klinickej praxi sa používa pojem exitus letalis, doslova smrteľný odchod. [6] V materialistickom ponímaní sa v procese úmrtia premení živý človek na mŕtve telo. Teda úmrtie ako určitý proces v