Zdravotnícki pracovníci a právo na štrajk

Ide o zákon č. 512/2011 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. s cieľom dosiahnutia lepších pracovných podmienok lekárov, resp. k úprave pracovných podmienok sestier a pôrodných asistentiek v podobe zákona č. 62/2012 Z. z. o minimálnych mzdových nárokoch sestier a pôrodných asistentiek, ktorým sa dopĺňa zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone prác vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p.

Súčasne sa spolu s vyššie uvedenými právnymi predpismi dostal do legislatívneho konania aj ďalší návrh zákona, ktorým sa malo dosiahnuť obmedzenie ústavného práva na štrajk zdravotníckych zamestnancov podľa osobitného predpisu. Napriek relatívne striedmemu textu pripravovaného návrhu zákona, spočívajúcemu len v niekoľkých ustanoveniach, prípadné praktické dôsledky po prípadnej účinnosti nového právneho predpisu by zásadným spôsobom zasiahli do realizácie práva na štrajk vybranej skupiny zamestnancov.

Navyše navrhovaná právna úprava okrem obchádzania pracovnoprávnych predpisov vytvárala nebezpečný precedens prípustnosti obmedzenia práva na štrajk podľa ľubovôle zákonodarcu v príkrom rozpore s medzinárodnými štandardami existujúceho právneho rámca ochrany základných ľudských práv a slobôd. Hoci nakoniec navrhovaná právna úprava neprešla legislatívnym procesom (Národná rada SR roz­hodla v 1. čítaní, že nebude pokračovať v prerokovaní predloženého návrhu), do budúcna možno očakávať podobné snahy pri zohľadnení trvalej snahy zdravotníkov o zlepšovanie vlastných pracovných podmienok.

Právo na štrajk a možnosti jeho obmedzenia podľa súčasného právneho stavu

Právo na štrajk patrí medzi najvýznamnejšie sociálne práva zamestnancov a jeho prípadné obmedzenie podlieha prísne regulovanej právnej doktríne, s ohľadom na vyvažovanie hospodárskych a sociálnych cieľov Európskej únie aj jednotlivých členských štátov. Možnosť zamestnancov v podobe organizovaného prerušenia práce zaručuje nielen slovenské vnútroštátne právo, ale aj mnohé medzinárodné dokumenty právnej povahy alebo právo Európskej únie. [1]

Realizácia práva na štrajk v podmienkach Slovenskej republiky sa odvádza od čl. 37 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), podľa ktorého sa právo na štrajk zaručuje. Predmetné ustanovenie predpokladá, že zákon bližšie upraví podmienky jeho realizácie v praxi (analogicky aj čl. 51 Ústavy SR). Zásadný aplikačný problém spôsobuje skutočnosť, že do dnešného dňa nebol takýto osobitný zákon prijatý, podobne ako neprišlo k legálnemu všeobecne záväznému vymedzeniu práva na štrajk.

V nadväznosti na uvedenú skutočnosť sa s ohľadom na súdnu prax aj pracovnoprávnu teóriu vytvorili dva prúdy názorov, od ktorých sa následne odvíja aj posudzovanie zákonnosti štrajku a možnosti jeho prípadného obmedzenia. Podľa súčasného právneho stavu možno v podmienkach Slovenskej republiky v zásade realizovať dva druhy štrajkov – štrajk na základe zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v z. n. p. (ďalej len „zákon o kolektívnom vyjednávaní“) – tzv. pracovnoprávny štrajk a štrajk nad rámec zákona o kolektívnom vyjednávaní.

Právnu definíciu pracovnoprávneho štrajku poskytuje ust. § 10 zákona o kolektívnom vyjednávaní, ktoré umožňuje jeho uskutočnenie výlučne v prípade sporu o uzatvorenie kolektívnej zmluvy, sporu o plnenie záväzkov kolektívnej zmluvy a v prípade solidárneho štrajku (dohodnuté prerušenie práce zamestnancami s cieľom podporiť štrajkujúcich zamestnancov iného zamestnávateľa).

Zákon o kolektívnom vyjednávaní ďalej bližšie konkretizuje podmienky aj proces samotnej realizácie práva na štrajk, oprávnené subjekty, uvádza kritéria jeho nezákonnosti, či upravuje zodpovednostné vzťahy v okamihu vzniku škody. Štrajk nad rámec zákona o kolektívnom vyjednávaní sa síce v ostatnej dobe skloňoval najmä v súvislosti s protestnými akciami autodopravcov, jeho právny charakter je však nejasný.

Niektorí autori dokonca vylučujú vôbec možnosť jeho uskutočnenia a považujú ho od začiatku za nezákonný, práve pre jeho nemožnosť zaradenia do právneho rámca zákona o kolektívnom vyjednávaní (odlišné dôvody uskutočnenia ako ochrana hospodárskych a sociálnych záujmov zamestnancov). [2] Štrajk nad rámec zákona o kolektívnom vyjednávaní sa opiera predovšetkým o ustanovenie čl. 2 Ústavy SR, kde v zmysle ústavnej zásady môžu subjekty konať to, čo nie je zákonom zakázané. Podobne aj ust. čl. 10 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v z. n. p. – ďalej len „Zákonník práce“ (Základné zásady), ktoré definuje právo na kolektívne vyjednávanie v širšom význame ako spomínaný zákon o kolektívnom vyjednávaní. Popretie alebo obmedzenie práva na štrajk nad rámec zákona o kolektívnom vyjednávaní či iných právnych predpisov by bolo v rozpore s čl. 37 ods. 1 Ústavy SR, tak ako to opakovane judikoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (NS SR, sp. zn. 1 Co 10/98). Z načrtnutého vyplýva, že slovenský právny poriadok pripúšťa aj existenciu iných kolektívnych akcií ako pracovnoprávneho štrajku upraveného v zákone o kolektívnom vyjednávaní.

Uvedenie vyššie načrtnutého výkladu je relevantné predovšetkým pre zasadenie vládneho návrhu na obmedzenie práva na štrajk u zdravotníckych zamestnancov do celkového právneho kontextu. Navrhované znenie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákono