Judikatúra Najvyššieho a Ústavného súdu ČR: Dokazovanie príčinnej súvislosti v medicínskoprávnych sporoch

Manželka a dcéra zároveň v prípade žiadali od žalovaného aj pozostalostnú úrazovú rentu a manželka žiadala aj úhradu primeraných nákladov spojených s pohrebom zomrelého manžela. Nakoľko prezentovaný rozsudok prináša nový prístup k príčinnej súvislosti ako základnému prvku zodpovednosti za škodu, v článku venujeme aj krátku časť teoretickému pohľadu na tento prvok.

Skutkový stav a rozhodnutie okresného súdu

V posudzovanej právnej veci išlo o prípad pacienta, ktorý trpel Wegenerovou granulomatózou, závažným ochorením, ktoré u pacienta prepuklo s vysokou pravdepodobnosťou už v roku 2003. V žalovanej nemocnici bol pacient prvýkrát hospitalizovaný od 12. augusta 2004 do 6. septembra 2004. Počas tejto hospitalizácie bolo u neho vykonané CT vyšetrenie pľúc, pri ktorom bolo možné popísať tzv. granulomatózny kvitujúcí proces, pravdepodobne už chronické štádium Wegenerovej granulomatózy. Žalovaná nemocnica následne (na základe odporúčania) začala vyšetrenia na vylúčenie tuberkulózy, ktoré však boli časovo náročné. Po prepustení z nemocnice bol pacient sledovaný ambulantne. Následne počas jeho ďalšej hospitalizácie od 29. októbra 2004 sa jeho stav prudko zhoršil a 31. októbra 2004 pacient zomrel. Bezprostrednou príčinou úmrtia bola akútna kardiorespiračná nedostatočnosť spolu s pridruženou urémiou, pričom k prudkému zhoršeniu zdravotného stavu poškodeného došlo v dôsledku terminálneho štádia chronicky prebiehajúcej Wegenerovej granulomatózy.

Okresný súd vo Vsetíne rozsudkom z 19. januára 2012 dospel k záveru, že k úmrtiu pacienta došlo vplyvom jeho závažného ochorenia, a teda žalovaná nemocnica sa nedopustila žiadneho porušenia právnej povinnosti. Diagnostický postup spočívajúci vo vylučovaní iných do úvahy pripadajúcich ochorení prebiehal správne, a hoci vyšetrenie mohlo byť komplexnejšie, žalovaná nemocnica nepostupovala non lege artis. Podľa okresného súdu pre diagnostiku Wegenerovej granulomatózy neexistuje žiadny záväzný predpis, iba určité odborné odporučenia či zvyklosti. Preto pokiaľ sa žalovaná nemocnica rozhodla postupovať v zmysle svojich zaužívaných postupov, pričom všetky úkony vykonala lege artis, nedopustila sa porušenia žiadnej právnej povinnosti. Tento názor okresného súdu sa žalobcovia rozhodli napadnúť odvolaním, na ktoré poukážeme v ďalšej časti článku.

Príčinná súvislosť – teoretický exkurz

V rámci prebiehajúcich medicínskoprávnych súdnych konaní je jednou zo zásadných otázok procesného dokazovania dokázanie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním (non lege artis postupom) a škodou. Príčinná súvislosť totiž predstavuje jeden z troch základných predpokladov zodpovednosti za škodu, pri ktorých kumulatívnom naplnení vzniká zodpovednosť za škodu – protiprávny úkon, škoda a príčinná súvislosť medzi nimi. [2] Protiprávny úkon a škodu spravidla nie je ťažké dokázať či vyvrátiť. Bez preháňania zároveň možno povedať, že v prípade príčinnej súvislosti ide aj o najťažšie dokázateľný predpoklad zodpovednosti za škodu, na dokázaní ktorého sa spravidla medicínskoprávne súdne spory rozhodujú v prospech žaloby alebo žalovaného. Osobitosť príčinnej súvislosti možno ilustrovať aj na tom, že hoci ide o jeden zo základných predpokladov zodpovednosti za škodu, ktorý musí byť preukázaný, definíciu či vymedzenie pojmu príčinná súvislosť v zákone nenájdeme. Zároveň si treba uvedomiť, že pri preukazovaní príčinnej súvislosti nejde o otázku právnu, ale o otázku skutkovú. Pri jeho vymedzení je preto potrebné vychádzať z právnej teórie a právnej praxe – najmä súdnej.

V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR: „O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide vtedy, ak je medzi protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nevznikne. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti je treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala a je rozhodujúca iba vecná súvislosť príčiny a následku.“ [3]

V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Ako už bolo uvedené v texte, otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach; jej vyriešenie preto nemožno uložiť znalcovi (ten môže poskytnúť len odborné podklady, z ktorých súd pri zisťovaní skutkového stavu veci vychádza). Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou od neobmedzenej kauzality. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádza