Hľadiská pre priznanie a mimoriadne zvýšenie náhrady bolestného a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia

Je tak zrejmé, že pre poskytovanie náhrady za ujmu na zdraví je v prvom rade dôležité, akým spôsobom je v právnom poriadku zakotvené právo človeka na náhradu ujmy spôsobenej škodnou udalosťou. V podmienkach Slovenskej republiky nároky na náhradu ujmy na zdraví upravuje Občiansky zákonník v rámci spoločných ustanovení o spôsobe a rozsahu náhrady škody (§ 444 a nasl.). Hneď v § 444 sa ustanovuje, že pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. Obidva nároky sú nárokmi na náhradu nemajetkovej ujmy.

I.

Tak ako pojem „škody“, aj pojem bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia sú právnymi pojmami, a preto ich obsah treba určovať buď vzhľadom na ich zákonné vymedzenie, alebo, ako v prípade majetkovej škody, vychádzať z toho, ako tento pojem dotvorila súdna prax. Pri takomto prístupe nemožno prehliadať, že obidva pojmy majú v našich podmienkach odlišnú právnu históriu. Zatiaľ čo pojem „bolesť“ sa javí byť tradičným pojmom, známym aj právu pred prijatím Občianskeho zákonníka z roku 1964, termín „sťaženie spoločenského uplatnenia“ je skôr novotvarom, ktorým sa mala vyjadriť snaha dávať inštitútom nový, socialistický obsah. Pre naše účely postačuje ak upozorníme, že predvojnové súkromné právo [2] aj systematicky vyčleňovalo nároky pri poškodení „na tele, zdraví a živote“ od všeobecných ustanovení o spôsobe a rozsahu náhrady škody (§ 1155 a nasl.) a v rámci osobitných ustanovení (§ 1157 a nasl.) sa zakotvil nárok na náhradu bolestného (vrátane duševných útrap) a náhradu za tzv. zohyzdenie. [3]

Pôvodnú terminológiu prevzal aj Občiansky zákonník z roku 1950, no už bez toho, aby nároky „pri ublížení na zdraví“ a nároky „ak nastala z poškodenia smrť“ aj systematicky vyčlenil z všeobecnej úpravy obsahu a rozsahu náhrady škody. Občiansky zákonník tieto pojmy nedefinoval, vymedzenie ich obsahu ponechal na aplikačnú prax. Tak podľa súdnej praxe bolo treba pod pojmom „zohyzdenie“ (§ 355 OZ) rozumieť „zohyždění trvalejšího rázu, které omezuje poškozeného v normální náplni života tím, že jej vylučuje z uplatnění ve společnosti, ve sportu, v kulturním životě apod. Tak je tomu, i když se následky poranění projevují spíše v celém počínání a chování poškozeného (grimasy, porucha chůze, způsob jednání s lidmi), než v tělesném zohyzdění.“ [4]

Prijatie Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. prinieslo pre oblasť odškodňovania ujmy na živote a zdraví nielen zmenu v terminológii, ale predovšetkým v tom, že sa podstatne zmenil spôsob, akým sa určuje výška náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Zatiaľ čo predchádzajúca právna úprava ponechala súdom, aby obdobne ako pri iných občianskoprávnych nárokoch, aj pri náhrade škody na zdraví prihliadali na okolnosti konkrétneho prípadu, vývoj právnej úpravy sa v polovici 60-tych rokov 20. storočia začal odvíjať smerom k presadzovaniu administratívno-direktívneho a legalistického (mocensko-pozitivistického prístupu). [5] Jedným zo znakov tohto smerovania je zbližovanie/stotožňovanie režimov občianskoprávnych nárokov na náhradu škody s pracovnoprávnymi nárokmi, paradoxne však spôsobom, ktorým sa má občianskoprávna úprava prispôsobovať právnej úprave náhrady škody, ktorá vznikla pri pracovnom úraze alebo chorobe z povolania. Takáto filozofia sa odvíja od prijatia vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia a pokračuje dodnes. Napriek podstatnej zmene ekonomických pomerov po roku 1989 ďalší právny vývoj, najmä po prijatí Zákonníka práce, [6] zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia [7]ešte viac prehĺbil administratívny prístup k určovaniu výšky poskytovaných náhrad. Prejavuje sa to hlavne tým, že v režimoch náhrad bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia sa výška náhrady odvíja od mzdového stavu hospodárskeho prostredia v Slovenskej republike, a to dokonca aj u poškodených, ktorí s hospodárskym, resp. mzdovým prostredím v štáte nemajú nič spoločné.

Odškodňovanie ujmy na zdraví v režime občianskoprávnej zodpovednosti (§ 420 a nasl.) tak síce vychádza z ustanovenia (§ 444) Občianskeho zákonníka, ale bez toho, aby kódex aspoň všeobecne vymedzil zámer a zásady odškodnenia. Význam § 444 tak treba vidieť v tom, že pri poškodení zdravia ako nároky nemajetkovej povahy výslovne uvádza len náhradu bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, čím iné neoprávnené zásahy do práva na zdravie a telesnú integritu, rodinný a súkromný život (napríklad aj ujmu spôsobenú smrťou blízkej osoby) odsúva do režimu ochrany práv spätých s jeho osobnosťou človeka (§ 11 a nasl. OZ).

Občiansky zákonník tak síce náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia systematicky podraďuje pod spoločné ustanovenia o „spôsobe a rozsahu náhrady“ škody, ale podmienky priznania a poskytovania náhrady ponecháva na úpravu v osobitnom predpise, podľa ktorého sa poskytuje aj náhrada za poškodenie na zdraví spôsobená chorobou z povolania a iným poškodením na zdraví. Nemožno tak prehliadať, že stanovený rozsah odškodňovania sa svojou úpravou netýka len osôb, ktoré zodpovedajú v režime občianskoprávnej zodpovednosti za škodu, ale nastavuje pravidlá aj osobám, ktoré sú povinné poskytnúť náhradu podľa osobitných predpisov (tzv. poskytovateľ náhrady). [8]

Tak, ako pri pôvodnej právnej úprave, zameranie zákona č. 437/2004 Z. z. treba vidieť už vo vymedzení základných pojmov. Zákon definuje bolesť ako ujmu spôsobenú poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov (§ 2 ods. 1). Sťažením spoločenského uplatnenia sa zasa označuje stav v súvislosti s poškodením na zdraví, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh (§ 2 ods. 2). Konkrétna finančná čiastka náhrady bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia je v zákone „objektivizovaná“ viacerými pravidlami. Predovšetkým náhrada za bolesť musí byť primeraná zistenému poškodeniu na zdraví, priebehu liečenia alebo odstraňovania jeho následkov (§ 3 ods. 1). Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia musí byť primeraná povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a spoločnosti (§ 4 ods. 1).

Oproti úprave z roku 1965 sa platná právna úprava vo vymedzení týchto základných pojmov nijako významne neodlišuje. Naďalej tak zdôrazňuje, že poúrazový následok pri sťažení spoločenského uplatnenia sa má pomerovať aj s ohľadom na „spoločenské potreby“ poškodeného a pre niekoho prekvapivo stále aj s prihliadnutím na jeho „spoločenské úlohy“. Základom odškodnenia je tabuľka s bodovým ohodnotením a toto ohodnotenie môže posudzujúci lekár primerane zvýšiť (§ 10), s ohľadom na „možnosť poškodeného uplatniť sa v živote a spoločnosti“. Pôvodná, nahradená právna úprava týmito predpokladmi výslovne rozumela najmä možnosť uplatniť sa v rodinnom, politickom, kultúrnom a športovom živote a možnosť voľby povolania a ďalšieho sebavzdelávania; ďalej sa prihliadalo aj na to, či išlo o muža alebo ženu a pri odstrániteľnosti trvalých následkov aj na upozornenie lekára (pozri § 6 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb.). V zmysle ustanovenia § 7 ods. 3 na tieto okolnosti mal prihliadať aj súd pri mimoriadnom zvyšovaní základného ohodnotenia.

Len pre porovnanie, obdobná