Dodatková dovolenka zdravotníckych zamestnancov (II.)

Existujúce obmedzenia rozsahu pracovného času, práce nadčas, požiadavky na kvalitu pracovného prostredia môžeme zaradiť medzi prejav záujmu štátu na zabezpečení spravodlivých a uspokojivých pracovných podmienok v zmysle základných zásad pracovného práva obsiahnutých v zákone č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“).

V minulom vydaní časopisu sme sa venovali sťaženému a zdraviu škodlivému prostrediu, v ktorom sa pohybujú aj zdravotnícki pracovníci. Právna úprava, ktorá uvádza niekoľko foriem kompenzačných náhrad pre vybrané kategórie zamestnancov, napr. s odkazom na § 106 (dodatková dovolenka) alebo § 124 (mzdová kompenzácia za sťažený výkon práce) Zákonníka práce, vychádza z princípu povinnosti štátu zmierniť následky výkonu práce v sťaženom a zdraviu škodlivom pracovnom prostredí zamestnancom.

Zdravotnícke súvislosti

Dodatková dovolenka prináleží teda zamestnancovi v prípade, ak vykonáva pracovné činnosti, ktoré sa vykonávajú na pracovisku v sťažených alebo zdraviu škodlivých podmienkach. V uvedenej súvislosti sa žiada konštatovať, že súčasné znenie § 106 Zákonníka práce výslovne neuvádza, že musí ísť o pracoviská zaradené do 3. alebo 4. kategórie zdravotného rizika, t. j. výkon prác zamestnancov sa musí výslovne realizovať na rizikových pracoviskách.

V praxi môže nastať prípad, že pracovisko, na ktorom sa vykonáva práca v sťažených a zdraviu škodlivých podmienkach na účely dodatkovej dovolenky, nemusí byť na základe rozhodnutia regionálneho úradu verejného zdravotníctva zaradené do 3. či 4. kategórie zdravotného rizika.

Zaradenie pracoviska do 3. či 4. kategórie má vplyv predovšetkým na priznanie a poskytovanie mzdového zvýhodnenia za sťažený výkon v zmysle § 124 Zákonníka práce, neznamená to však automaticky nárok zamestnanca na dodatkovú dovolenku v zmysle príslušných ustanovení Zákonníka práce.

Na strane druhej, keďže takmer 11 rokov od nadobudnutia účinnosti Zákonníka práce nebol vydaný všeobecne záväzný právny predpis Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny SR na základe splnomocnenia v § 106 ods. 3 Zákonníka práce, ktorý by upravoval druhy prác zvlášť ťažkých alebo zdraviu škodlivých, a určoval pracoviská a oblasti, kde sa také práce vykonávajú, je potrebné pri aplikácii ust. § 106 prihliadať na existujúce právne predpisy (vychádzať zo znenia Zákonníka práce) [3], a pri zdravotníckych zamestnancoch obzvlášť. Poskytovanie dodatkovej dovolenky nie je jednoznačné ani u tejto kategórie zamestnancov, práve ktorých povaha práce je svojím charakterom v najväčšej miere vykonávaná v sťažených a zdraviu ohrozujúcich podmienkach. Jednoznačne zastávame názor, že ust. § 106 ods. 2 Zákonníka práce je potrebné vykladať aj v nadväznosti na právnu úpravu a zaraďovanie pracovísk za rizikové. Práve spomenutý § 106 ods. 2 v písmenách a), b), d) a g) priamo či nepriamo označuje zdravotnícke pracoviská, kde zamestnanci sú vystavení zvýšeným rizikám nákazy infekciami či rôznym chemickým a fyzikálnym vplyvom.

Nemožno v tejto súvislosti opomenúť ustanovenie § 30 ods. 1 písm. e) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.“), na