Vybrané právne aspekty poskytovania zdravotnej starostlivosti maloletému pacientovi

Z dôvodu lepšieho pochopenia spracovanej témy považujeme za potrebné úvodom rozobrať základné skutočnosti týkajúce sa maloletej osoby. V zákone č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 576/2004 Z. z.“) by sme definíciu, kto je maloletý, hľadali márne, aj napriek tomu, že tento pojem zákon využíva vo viacerých ustanoveniach ako napr. § 6 ods. 1 písm. b) maloleté dieťa, § 15 ods. 2 maloletý rodič... Vychádzajúc z ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) zjednodušene možno povedať, že maloletý je osoba, ktorá nedovŕšila vekovú hranicu 18 rokov, čiže plnoletosť. Plnoletosť sa dá nadobudnúť aj uzavretím manželstva pred dovŕšením veku 18 rokov. Od tohto momentu osoba nadobúda plnú spôsobilosť na právne úkony. [1] Čiže plnoletosťou zo zákona zaniká právo, ale aj povinnosť rodičov zastupovať svoje dieťa. [2]

To však neznamená, že maloletí nemajú žiadnu spôsobilosť na právne úkony, čiže nemôžu robiť žiadne právne úkony. Podľa § 9 OZ, cit.: „Maloletí majú spôsobilosť len na také právne úkony, ktorú sú svojou povahou primerané rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej ich veku.“ [3]Avšak, čo ak dieťa urobí úkon, na ktoré nie je spôsobilé? Tento úkon by bol neplatný v zmysle § 38 OZ. [4]

Zákon to síce definuje pekne, avšak ťažkopádne a v praxi posudzovanie vyspelosti vyvoláva viaceré otázniky. V odbornej literatúre sa uvádza, cit.: „Bude sa preto prihliadať na primeranú rozumovú a vôľovú vyspelosť konkrétnej vekovej skupiny maloletých, nie na konkrétneho jedinca, ktorý robí právny úkon.“ [5]Ďalej cit. „Osoba uzavierajúca právny úkon s maloletým môže spravidla usudzovať jeho spôsobilosť na právne úkony len z odhadu jeho veku bez toho, že by skúmala jeho skutočnú vyspelosť.“ [6]

Pri ostatných úkonoch v zmysle § 31 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej len „zákon o rodine“) rodičia zastupujú maloleté dieťa pri právnych úkonoch, na ktoré nie je spôsobilé. [7]

Poučenie a informovaný súhlas

Zákon č. 576/2004 Z. z. v § 6 upravuje povinnosť ošetrujúceho zdravotníckeho pracovníka [8] poskytnúť poučenie o účele, povahe, následkoch a rizikách poskytnutia zdravotnej starostlivosti, o možnostiach voľby rôznych postupov, či o riziku, ak bude poskytnutie zdravotnej starostlivosti odmietnuté. Taktiež predmetné zákonné ustanovenie upravuje okruh osôb, ktorým sa má poučenie poskytnúť.

V predmetnom ustanovení zákon zaraďuje maloleté dieťa do kategórie osôb nespôsobilých dať informovaný súhlas spolu s osobami, ktoré sú pozbavené spôsobilosti na právne úkony, či majú spôsobilosť na právne úkony obmedzenú.

V tomto prípade má ošetrujúci zdravotnícky pracovník povinnosť informovať zákonného zástupcu dieťaťa, čiže, ako sme uviedli, v zmysle zákona o rodine sú to rodičia dieťaťa. Avšak v živote môžu nastať rôzne životné situácie, kedy sa rodičia objektívne nemôžu podieľať na výkone svojich rodičovských práv a povinností, či už pre dlhodobú chorobu, úmrtie alebo boli obmedzení na výkone svojich rodičovských práv a povinností (napr., ak vôbec nevykonávajú svoje rodičovské povinnosti, či žijú trvalo neusporiadaným spôsobom života), [9] či dokonca sú pozbavení svojich rodičovských práv a povinností (napr. z dôvodu týrania či zneužívania a zanedbávania maloletého dieťaťa). [10] V týchto prípadoch zákon definuje, že osobou, ktorá sa poučuje, ak je pacientom maloleté dieťa, je opatrovník alebo poručník maloletého dieťaťa (je to osoba ustanovená súdom), ďalej osoba, ktorá má dieťa v náhradnej osobnej starostlivosti, v pestúnskej starostlivosti (prípady náhradnej starostlivosti – rozhoduje o nej súd). Zákon tu pamätá aj na poučenie osoby, ktorá má záujem stať sa pestúnom a má dieťa dočasne zverené do starostlivosti, či poučenie budúceho osvojiteľa. Právna úprava spomína aj osobitnú kategóriu osôb, ktoré majú dieťa zverené podľa osobitných predpisov. Zákon v tomto prípade odkazuje na zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) a má na mysli prípady, keď je predbežným opatrením súdu zverené dieťa dočasne do starostlivosti určitej fyzickej alebo právnickej osoby, ktorú určí súd (napr., ak sa dieťa ocitne bez akejkoľvek starostlivosti). [11