Ako monitorovať zamestnanca vs. ochrana súkromia zamestnanca? (I.)

K najčastejším technikám sledovania zamestnancov patrí najmä monitorovanie telefonických rozhovorov, kontrola elektronickej pošty (e-mailov), sledovanie využívania internetu zamestnancami, či kamerový dohľad na pracovisku. Zamestnávatelia uvedenú prax odôvodňujú potrebou kontroly plnenia pracovných povinností zamestnancami, prevenciou porušovania pracovných povinností či zaisťovaním bezpečnosti a ochrany zdravia na pracovisku. Sledovanie zamestnancov sa často dostáva do konfliktu s viacerými právami a slobodami prináležiacimi fyzickým osobám, a to najmä v súvislosti s právom na ochranu súkromia, právom na ochranu osobných údajov či listovým a telekomunikačným tajomstvom. Nastavenie právneho prostredia, v ktorom dochádza nielen k monitorovaniu, ale aj k vyhovovaniu záznamov s (osobnými) údajmi zamestnancov, sa však líši s ohľadom na použitý monitorovací prostriedok. Je potrebné upozorniť, že oblasť vyhotovovania záznamov je už spracúvaním osobných údajov a patrí primárne pod právnu úpravu ochrany osobných údajov, gestorom ktorej je Úrad na ochranu osobných údajov. Rozlíšenie jednotlivých foriem monitorovania, na ktoré pracovné právo kladie iné požiadavky, je dôležité, a to z toho dôvodu, aby bolo spôsobilé zabrániť takému narušeniu súkromia zamestnanca, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom a súčasne umožní vyhnúť sa prípadným sankčným postihom zo strany kontrolných orgánov alebo súdnemu procesu.

Vzhľadom na rozsiahlosť problematiky monitorovania zamestnancov bude v článku pozornosť venovaná jej súkromnoprávnym aspektom najmä z hľadiska pracovnoprávnej úpravy.

Právne východiská

Základný právny rámec monitorovania zamestnancov v oblasti pracovnoprávnych vzťahov z hľadiska súkromného práva predstavuje zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v z. n. p. (ďalej len „Zákonník práce“). Zákonník práce vychádza pri svojej konštrukcii ochrany práva na súkromie zamestnanca z medzinárodných dokumentov a zo zákona č. 460/1992 Zb. Ústava SR v z. n. p. (ďalej len „Ústava SR“) a v čl. 1 a § 13 ods. 4 konkretizuje túto ochranu práva na súkromie a práva na ľudskú dôstojnosť zamestnanca pri realizácii pracovnoprávnych vzťahov.

Základný právny rámec na nadnárodnej úrovni poskytuje právu na súkromie Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 8) a Charta základných práv Európskej únie (čl. 7). V uvedenej súvislosti možno dohľadať i rozsiahlu judikatúru tak Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ako aj Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) (kľúčovo najmä Klaas a ostatní proti Spolkovej republike Nemecko (6. 9. 1978, A28), Chappel proti Spojenému kráľovstvu (30. 3. 1989, A 152), Niemitz proti Nemecku (6. 12. 1992, A 251). Pod právom na súkromie sa na základe judikatúry ESĽP aj SD EÚ subsumuje „osobné súkromie človeka (osobná sféra jednotlivca, teda napr. údaje týkajúce sa identifikácie pohlavia, mena, sexuálnej orientácie a sexuálneho života), tak i právo každého človeka na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami (súkromnej i profesijnej povahy, akási zóna interakcie zamestnanca s inými jednotlivcami)“.

Na národnej úrovni je ochrana poskytnutá (i) primárne v čl. 16 ods. 1 Ústavy SR, kde sa zaručuje nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, pričom obmedzená môže byť len v prípadoch vymedzených zákonom a (ii) v čl. 19 Ústavy SR, na základe ktorého sa garantuje právo každého na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, na ochranu mena, právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života a právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe. Národný právny rámec dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v z. n. p. (ďalej len „OZ“) ako všeobecný právny rámec pre ochranu osobnostných práv (i osobných údajov). Špecifickosť osobných údajov v zmysle § 11 a § 12 OZ spočíva v ich osobitnom objekte, ktorý je ich nositeľom, teda človeka. Takáto ochrana v zmysle Občianskeho zákonníka následne prislúcha ochrane života a zdravia, telesnej integrite, cti a ľudskej dôstojnosti, súkromiu, menu a priezvisku, prejavom osobnej povahy. Osobitná ochrana prislúcha aj písomnostiam a vyhotoveniu obrazových a zvukových záznamov. V zmysle § 12 ods. 1 OZ sa vyžaduje súhlas fyzickej osoby pre vyhotovenie a použitie takýchto osobných údajov s výnimkou uplatnenia § 12 ods. 2 OZ (použitie pre úradné účely) a § 10 ods. 3 písm. g) zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane osobných údajov“). Ustanovenie § 10 ods. 3 písm. g) zákona o ochrane osobných údajov umožňuje spracúvať osobné údaje nevyhnutné na ochranu práv a právom chránených záujmov prevádzkovateľa (zamestnávateľa), najmä osobných údajov spracúvaných v rámci ochrany majetku, finančných alebo iných záujmov prevádzkovateľa (zamestnávateľa) a na zabezpečenie bezpečnosti prevádzkovateľa (zamestnávateľa) prostredníctvom kamier alebo obdobných systémov za predpokladu, že pri takomto spracúvaní osobných údajov nepreva