Odmietnutie pacienta pre jeho hrubé a arogantné správanie

Základným právom každého pacienta, ktoré vyplýva zo vzťahu medzi poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a pacientom, je právo na ochranu zdravia. Ak lekár alebo iný zdravotnícky pracovník odmietne pacientovi a priori poskytnúť zdravotnú starostlivosť, dopustí sa porušenia jeho práva na ochranu zdravia. Na druhej strane je nutné podotknúť, že právo na ochranu zdravia nie je bezhraničné. Aby sme mohli bližšie určiť jeho limity, mali by sme sa pokúsiť právny vzťah medzi poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a pacientom analyzovať aj zo strany viacerých prameňov práva, počnúc medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Spomedzi mnohých abstraktných definícií je právo na ochranu zdravia najlepšie upravené v čl. 12 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach ako: „...právo každého na dosiahnutie najvyššie dosiahnuteľnej úrovne fyzického a duševného zdravia.“ Tento článok však nemožno podľa nášho názoru vykladať ako absolútne oprávnenie každej osoby na poskytnutie zdravotnej starostlivosti za všetkých okolností.

Dohovor o ľudských právach a základných slobodách ako aj Európska sociálna charta v tomto ohľade žiadnu prelomovú definíciu neobsahujú. O trochu konkrétnejšia je však Charta základných práv Európskej únie, ktorá v čl. 35 uvádza, že: „Každý má právo na prístup k preventívnej zdravotnej starostlivosti a právo využívať lekársku starostlivosť za podmienok ustanovených vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou. Pri tvorbe a uskutočňovaní všetkých politík a činností Únie sa zabezpečí vysoká úroveň ochrany ľudského zdravia.“ V Charte základných práv Európskej únie je teda určené, že podrobnosti výkonu práva na prístup k preventívnej zdravotnej starostlivosti a práva využívať lekársku starostlivosť musia upraviť vnútroštátne predpisy. Práve v nich by mala byť upravená aj prípadná možnosť zdravotníckeho pracovníka odmietnuť poskytnúť zdravotnú starostlivosť. Podobne, ako v prípade medzinárodných zmlúv nám právo na ochranu zdravia bližšie nepriblíži ani zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“). Je to takisto dané všeobecnosťou tohto typu prameňa práva. V prvej vete čl. 40 Ústava konštatuje, že: „Každý má právo na ochranu zdravia.“ Priamy výklad citovanej vety je bez interpretácie zákona v podstate nemožný, keďže samotná Ústava rozsah tohto práva nedefinuje. [1] Preto sa v ďalšej časti tohto článku pozrieme na úpravu tejto problematiky v platných a účinných slovenských zákonoch.

Nerovnováha vzťahu pacient – poskytovateľ

Právo na ochranu zdravia ako základné oprávnenie pacienta v jeho vzťahu s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti (ďalej len „poskytovateľ“) znamená, že pre ochranu zdravia sa pacient môže, ale nemusí rozhodnúť. Právny poriadok teda ponúka pacientovi výber z dvoch legálnych možností a poskytovateľ zdravotnej starostlivosti musí rešpektovať slobodnú vôľu pacienta, samozrejme za splnenia zákonných podmienok. Kľúčovou otázkou je to, či zákon pripúšťa rovnaký výber z dvoch možností aj na strane poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Je teda poskytovateľ povinný poskytnúť pacientovi zdravotnú starostlivosť vždy, alebo je oprávnený pacienta aj odmietnuť? Neporuší tým jeho právo na ochranu zdravia? Za splnenia ktorých podmienok možno odmietnuť pacienta?

Na lepšie zodpovedanie hore uvedených otázok treba pripomenúť, ako zdravo