Vybrané právne otázky s nakladaním so zárodočnými bunkami a embryami (II.)

V prvej časti pohľadu na možné problémy nakladania so zárodočnými bunkami a embryami pri výkone asistovanej reprodukcie sme sa venovali predovšetkým sporom vyplývajúcim z nakladania s mužským pohlavnými bunkami v prípade smrti ich pôvodcu. Išlo o otázky spojené s výkonom skôr používanej metódy pri liečbe neplodnosti, arteficiálnej inseminácie, súvisiacimi jednak s rešpektovaním reprodukčných volieb a ochranou reprodukčných práv zainteresovaných strán, ako aj zabezpečením ochrany záujmu maloletého a jeho práva na úplnú rodinu. Z analyzovaných prípadov vyplynulo, že súdy sa pri rozhodovaní zamerali na rekonštrukciu vôle pôvodcu buniek „reprodukovať sa“ a len v jednom prípade rozhodli o uskladnených bunkách ako o uloženej veci, ktorá má byť žiadateľke vydaná. Ani jedno rozhodnutie ale nemôže nahradiť všeobecne právne záväzné vymedzenie modelu nakladania so zamrazenými reprodukčnými bunkami pre prípad smrti. Krátke resumé európskych právnych úprav ukázalo variabilitu legislatívnych riešení od vylúčenia oplodnenia osamelej ženy po smrti manžela (Francúzsko) až po možnosť využiť zamrazené bunky po určitý čas od smrti partnera, ktorý musel poskytnúť súhlas s liečbou (Španielsko).

Otázka nakladania s uskladnenými reprodukčnými bunkami sa stáva ešte komplikovanejšou pri využití, dnes najpoužívanejšej metódy, in vitro fertilizácie (IVF). Pri tejto metóde dochádza k splynutiu mužských a ženských pohlavných buniek v laboratórnych podmienkach (v Petriho miske) a vytvoreniu tzv. in vitro embryí. Embryá sa následne pred implantáciou selektujú a v určenom počte transferujú do tela ženy. V prípade vytvorenia viacerých embryí sa môžu tzv. nadbytočné (nadpočetné) embryá zamraziť a uskladniť pre „ďalšie použitie“. Uskladnenie embryí zamrazených na nízku teplotu môže trvať aj niekoľko rokov. [1]

Ak právne predpisy výkony asistovanej reprodukcie regulujú, jednotlivé krajiny stanovujú rôzne podmienky pre prístup k nim (rozdiely v osobnom stave žiadateľov, veku, pohlaví, sexuálnej orientácii, účele, za akým možno výkon asistovanej reprodukcie podstúpiť). Po zahájení terapie, absolvovaní cyklu a za predpokladu, že boli vytvorené aj tzv. nadbytočné embryá, ale nie je vylúčené, že darcovia (osoby, od ktorých reprodukčné bunky pochádzajú) môžu svoj názor na podstúpenie liečby zmeniť, čoho výsledkom je späťvzatie súhlasu s terapiou a následný spor ohľadom naloženia s uskladnenými embryami. Najčastejšie jedna strana chce pokračovať v liečbe a trvá na implantácii, zatiaľ čo druhá strana implantáciu za zmenených podmienok (konflikt, rozpad manželstva – partnerstva) odmieta. Pri absencii všeobecne záväznej právnej úpravy ostáva riešenie sporu na rozhodnutí súdov, ktorým sa ponúka niekoľko možných východísk, ktoré konkretizujeme v ďalšom texte.

Nad to všetko, nemôžeme nechať bokom fakt, že už len samotná existencia „umelo vytvorených embryí“ (embryí in vitro) predstavuje zásadnú etickú otázku, v ktorej sa na národnej ako aj medzinárodnej úrovni ťažko hľadá konsenzus. [2] Ako však konštatuje Adam Doležal (2013), ide o kľúčovú etickú otázku, ktorej nezodpovedanie komplikuje aplikačnú prax. Totiž, ako správne uvádza, na rozdiel od etiky, kde nie je nutné zaujať definitívne stanovisko a nežiada sa formulácia všeobecne platného rozhodovacieho kritéria, právo musí pre aplikačnú prax dospieť k rozhodnutiu v konkrétnej veci. Zároveň reflektuje dôležitý aspekt, že rozhodnutie v takejto otázke musí vychádzať z kultúrneho rámca spoločnosti, kde sa do rozhodnutia implementujú spoločnosťou (spoločenstvom) akceptované etické hodnoty. [3] Práve kultúrny rámec spoločnosti kreujúcej právnu reguláciu spôsobuje diverzitu právnych úprav reprodukčných zásahov, ako aj regulácie nakladania s in vitro embryami.

Právna regulácia nakladania s embryami in vitro

Niektoré štáty sa rozhodli pre politiku obmedzujúcu vznik nadbytočných embryí vytvorených v rámci jedného cyklu in vitro fertilizácie. Nemecko už v roku 1990 prijalo zákon na ochranu embryí, ktorý zakazuje vytvorenie väčšieho počtu embryí než je počet, ktorý bude použitý v jednom cykle (§ 1 ods. 1.5 Gesetz zum Schutz von Embryonen, Embryonenschutzgesetz) [4]. Celkovo sa v jednom cykle povoľuje vytvorenie najviac troch embryí (§ 1 ods. 1.3 Gesetz zum Schutz von Embryonen, Embryonenschutzgesetz). Kryokonzervácia embryí je možná len pre prípad neskoršieho použitia embrya v rámci cyklu. Okrem týchto obmedzení sa zakazuje výskum na embryách, ich darovanie či tvorba za účelom realizácie výskumu (§ 2 ods. 2 ESchG). Podobne, talianska právna úprava [5] výslovne zakazuje kryokonzerváciu (art. 14 comma 1 della legge 40/2004) a počet embryí vytvorených in vitro limituje na tri (art. 14 comma 2 della legge 40/2004). Tieto podmienky nachádzajú na základe rozsudku Ústavného súdu [6] výnimku, len ak existujú zdravotné prekážky na strane ženy, pre ktoré nie je možné embryo implantovať ihneď.

Uvedené obmedzenia síce predchádzajú možným problémom s nakladaním s nadpočetnými embryami zamedzením ich vzniku, na druhej strane ale odborné postupy tomu slúžiace čelia medicínskej kritike. Implantácia všetkých vytvorených embryí (bez možnosti selekcie) pri jednom transfere vedie často k tzv. mnohopočetným tehotenstvám. Zvlášť odborníci z Talianska zaznamenali nárast výskytu mnohopočetných tehotenstiev po prijatí zákona o asistovanej reprodukcii v roku 2004 a nižšiu úspešnosť terapie. Okrem spomínaného, postupy nezabránili strate na embryách, keďže pacientky z dôvodu zníženia rizika využili legálnu možnosť podstúpiť interrupciu. [7] Naopak, v protikl