Ústavný súd ČR k výhrade vo svedomí pri povinnom očkovaní

Skutkový stav a konanie predchádzajúce rozhodovaniu Ústavného súdu ČR

V posudzovanej právnej veci išlo o prípad matky a otca maloletej dcéry (ďalej len „sťažovatelia“), ktorí boli uznaní vinnými zo spáchania priestupku na úseku zdravotníctva, ktorého sa dopustili tým, že si nesplnili svoju povinnosť k predchádzaniu vzniku a šírenia infekčných ochorení, stanovenú v zákoně o ochraně veřejného zdraví a vyhlášce o očkování proti infekčním nemocem [1]. Uvedeného sa mali dopustiť tak, že nezabezpečili, aby sa ich maloletá dcéra (v rámci konania o ústavnej sťažnosti označovaná ako 3. sťažovateľka) podrobila u zvoleného všeobecného lekára pre deti a dorast základnému očkovaniu (známe tiež ako tzv. hexavakcína) v termínoch stanovených uvedenými právnymi predpismi. Za toto konanie im bola každému uložená rozhodnutím krajskej hygienickej stanice pokuta vo výške 6 000 Kč, ktorá bola následne rozhodnutím ministerstva zdravotníctva znížená na sumu 4 000 Kč. Sťažovatelia proti rozhodnutiu ministerstva o uložení pokuty neúspešne podali žalobu v správnom súdnictve, kde predovšetkým namietali skutočnosti, že sa rozhodli svoju dcéru nenechať očkovať z dôvodu svojho svedomia a myslenia, svojho etického, racionálneho a filozofického presvedčenia, ako aj z presvedčenia o najlepšom záujme dieťaťa pri ochrane jeho zdravia. Zamietavé rozhodnutia Mestského súdu v Prahe [2] a Najvyššieho správneho súdu [3] preto napadli ústavnou sťažnosťou.

Ústavno-právna argumentácia sťažovateľov

V rámci podanej ústavnej sťažnosti sťažovatelia na podopretie svojich tvrdení namietali predovšetkým neoprávnený zásah do ich základného práva (slobody) na myslenie a svedomie podľa čl. 15 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“) [4] a čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) [5]. Sťažovatelia argumentovali, že sa rozhodli svoju maloletú dcéru nezaočkovať z dôvodu ich svedomia a myslenia, ďalej svojho etického, racionálneho, filozofického presvedčenia, ako aj z presvedčenia o najlepšom záujme ich maloletej dcéry pri ochrane jej zdravia. Sťažovatelia pri svojom postoji vychádzali z presvedčenia, že pre maloleté dieťa je najlepšia jeho prirodzená imunita, ktorú by očkovanie mohlo výrazne narušiť. Toto presvedčenie sťažovateľov bolo naviac posilnené aj ich znalosťami a skúsenosťami získanými dlhoročnou prácou sťažovateľky (matky) s autistickými deťmi, u ktorých sa táto porucha podľa presvedčenia sťažovateľov rozvinula práve v súvislosti s podstúpeným očkovaním. Sťažovatelia z toho dôvodu považovali očkovanie za rizikové a jeho odmietnutím chceli ochrániť zdravie svojej dcéry. Povinné očkovanie sťažovatelia označili za rozporné s vnútornou zložkou ich presvedčenia ako vnútorného normatívneho systému, resp. s ich vnútorným presvedčením sekulárneho charakteru, ktoré podľa ich názoru požíva rovnakú ochranu ako presvedčenie náboženské a nemôže byť predmetom prieskumu zo strany správnych orgánov.

Rodičia na podporu svojej argumentácie uviedli, že sú presvedčení, že na ich prípad možno plne aplikovať závery, ktoré vyplývajú z nálezu Ústavného súdu ČR z 3. februára 2011, sp. zn. III. ÚS 449/06. V tomto náleze Ústavný súd vymedzil podmienky, za splnenia ktorých nemožno rodičov vo výnimočných prípadoch sankcionovať za nepodrobenie dieťaťa povinnému očkovaniu. Všetky nálezom vymedzené kritériá sťažovatelia, podľa ich názoru, splnili. V danom prípade by preto zo strany štátnych orgánov mala byť rešpektovaná autonómia osoby a s ohľadom na absenciu materiálnej stránky priestupku by nemali byť sankcionovaní. Odmietnutie povinného očkovania dcéry vnímali sťažovatelia aj ako prejav svojho práva na starostlivosť o dieťa, resp. práva dieťaťa na rodičovskú starostlivosť. Uložením sankcie boli pritom odradzovaní od toho, aby dieťa vychovávali v súlade so svojím myslením, svedomím a presvedčením. Sťažovatelia zdôraznili, že ich dcéra je zdravé dieťa, ktoré navštevuje lekára spravidla len za účelom preventívnych prehliadok.

Vnútorné presvedčenie sťažovateľov – argumentácia

Sťažovatelia ako svoje dôvody uviedli aj to, že sú priaznivci homeopatickej liečby a nedôverujú očkovaciemu systému v Českej republike, ktorý podľa ich presvedčenia výrazne podceňuje riziká očkovania. Očkovanie môže byť podľa sťažovateľov nebezpečné a nikto im nemôže zaručiť, že po ňom dieťa neutrpí závažnú ujmu. Tieto riziká matka dcéry naviac vnímala aj v kontexte toho, že viac ako 13 rokov pracuje s deťmi s poruchami autistického spektra v Českej republike a zahraničí. Naviac je spoluautorkou odbornej knihy venovanej tejto problematike (Strunecká, A., Urbánková, B., Cecavová, L., Šárková, A. Přemůžeme autismus? Blansko: Almi, 2009) a odborných článkov (napr. Autismus a očkování, publikovaný 5. februára 2008, dostupný napríklad na www.rozalio.cz), a vystupovala k týmto otázkam na odborných konferenciách aj v rámci televíznych a rozhlasových programov. Tému spojitosti povinného očkovania s výskytom autizmu mala sťažovateľka možnosť diskutovať aj s radou zahraničných odborníkov na danú tému (napr. R. Blaylock, neurochirurg, USA; P. Shattock, farmakológ, Veľká Británia; Z. Sharma, pediater, Veľká Británia), ako aj s mnohými rodičmi, s ktorými sa stretla v rámci svojej praxe a ktorí sú o súvislosti medzi očkovaním a autizmom tiež presvedčení. Niektorí rodičia dokonca spájajú vykonanie povinného očkovania s následným ochrnutím ich dieťaťa.

Sťažovatelia zdôraznili, že svoj postoj prezentovaný v ústavnej sťažnosti zastávajú konzistentne po celú dobu konania, a to predovšetkým s ohľadom na každodennú prácu sťažovateľky s deťmi trpiacimi poruchami autistického spektra a na presvedčení, že tieto por