Samovražda trestným činom nielen v histórii

Stigmatizovanie samovraždy sa stalo najzásadnejším po vzraste vplyvu katolíckej cirkvi na spoločnosť, vrátane štátneho aparátu. Predkresťanská spoločnosť neodsudzovala samovraždy až tak rázne. Napríklad v starovekých Aténach bola samovražda považovaná za nespravodlivé konanie voči mestu (ako následok sa odoprel riadny pohreb, pričom ruka samovraha musela byť odťatá a pochovaná zvlášť), zároveň ale predstúpenie pred Senát s odôvodnenou žiadosťou o povolenie spáchať samovraždu a jej schválenie samovraždu legitimizovali. [1] V časoch Rímskej ríše sa stretávame aj s tým, že samovražda bola negatívne stigmatizovaná (odopretie hrobky obesenému, vyviazanie na kríž a ponechanie dravým vtákom), aj s tým, že bola spoločnosťou považovaná ako konanie odvážneho a čestného človeka, či ako konanie altruistické (Cato mladší, Marcus Antonius, Temistocles). Príslušníci barbarských kmeňov (napr. Vizigóti) si dobrovoľnú smrť zvolili najmä v prípade choroby, nevládnosti alebo keď mali upadnúť do otroctva. [2] Na našom území bolo bežné, že sa ženy vo veľkomoravskej spoločnosti dobrovoľne obesili v prípade úmrtia svojich mužov, alebo že bola prirodzená smrť starých ľudí neschopných práce urýchľovaná. [3]

Pre rozvoj katolíckej náuky a aj stigmatizovanie samovraždy boli osobitne dôležité diela sv. Augustína, ktorý výslovne uviedol, že celé znenie prikázania „Nezabiješ!“ má byť interpretované ako „Nezabiješ človeka, nie iného a nie seba, lebo aj ten, ktorý zabije seba, zabije človeka.“ [4] Obdobné nachádzame aj v zbierke kánonického práva Decretum Gratiani (12. stor.), záväznej aj pre Uhorsko, keďže prvý vládnuci rod Arpádovcov sa prihlásil ku katolíckej viere. [5] V uhorskom trestnom obyčajovom práve sa nestretávame s tým, že by samovražda bola výslovne kvalifikovaná ako trestný čin, ale išlo o sankcionovateľné konanie. Naprieč kresťanskou Európou bolo možné sa stretnúť so sankciou v podobe odopretia cirkevného pohrebu samovrahom, pochovávania na križovatkách ciest, aby bol symbolicky samovražedný skutok pošliapaný alebo prepichnutia samovrahovho tela dreveným kolom, aby zblúdená duša neobťažovala živých. Išlo o následok Arleského koncilu (4. stor.), na ktorom bola samovražda označená za „konanie v dôsledku posadnutia diablom“. [6] V Uhorsku bolo typické telá samovrahov upáliť, symbolizujúc očistenie ohňom, či bez pocty a modlitieb za spásu duše pochovať katom. [7] V Rímskej ríši, ale aj v kresťanskej Európe sa stretávame tiež so sankciou prepadnutia samovrahovho majetku štátu. [8]

Na trestné obyčajové právo, vrátane postoja k samovražde, mal nepochybne vplyv v stredoveku rozšírený strach zo smrti a odsudzovanie nekresťansky vedeného života, majúceho následky po smrti [napr. v publikácii Magyar orvosi emlékek (Uhorské lekárske zápisky) debrecínsky lekár Gyula Magyary-Kossa rozoberá výňatok z uhorskej mestskej knihy (Dej, 1742) o tom, ako museli mestskí predstavitelia riešiť problém „existujúcej rozšírenej vampírskej choroby“exhumovaním tela dedinčanky s menom Pila Bába, ktoré vzdychalo v noci na cintoríne a zabilo dvoch alebo troch ľudí nepomenovateľným spôsobom a prenesením ho k šibenici, kde ho následne kat spálil] [9], či všetkého s nepočestným životom a následnou smrťou súvisiacim (napr. obmedzenie spôsobilosti na právne úkony pre nepočestnosť povolania kata). [10]

S písomnou zmienkou o samovražde na našom území sa stretávame v roku 1578 v súpise kázní Ördögi Kísértetek (Diabolské pokušenia) protestantského kazateľa Petra Bornemiszu. Opisuje, ako matka zavraždila svoje dve deti a následne spáchala samovraždu, lebo im nemala čo dať jesť a za žobráctvo by bola pokarhaná. V kázni upozornil, že mnohí sú pokušeniu vystavení kvôli chudobe. Na inom mieste spomína samovraždu grófky Eckne (1572) „manželky veľkého pána,“ ktorá si prebodla srdce nožom, a na ktorej pohrebe viedol kázeň. Kapitola sa končí slovami, že „dohovoril o vrahoch a ďalej bude hovoriť o smilníkoch“. [11] Predmetné dielo nám tak dosvedčuje, ako závažne bola vnímaná samovražda v spoločnosti (samovražda – vražda, podľa Tripartita tzv. zločin nevery, za ktorý sa ukladalo prepadnutie majetku), ale zároveň (poukázaním na príčinu chudoby, účasť na pohrebe) svedčí aj o jej začínajúcej sekularizácii. To, že začínajúca sekularizácia bola celoeurópskou tendenciou v tomto období, dosvedčujú aj diela európskych filozofov či trestnoprávna úprava, ktorá bola účinná na našom území.

Z európskych filozofov, ktorých diela novátorsky pojednávajú o samovražde, a ktoré rozprúdili európsku celospoločenskú diskusiu, možno spomenúť napríklad:

• Thomas More, dielo Pokojný rozhovor proti utrpeniu (1557). V ňom autor odporúča odhovárať od samovražedného konania s pomocou „lekára pre telo a lekára pre dušu.“ [12]
• John Donne, dielo Biathanatos (1608). Keďže autor vnímal pravdepodobnosť dezinterpretácie jeho slov, dielo odovzdal priateľovi so slovami, aby ho nepublikoval, ale ani nespálil. Publikované bolo v roku 1647 jeho synom a hoci v ňom vyjadril podporu štátnym a cirkevným autoritám, aby samovraždu zakazovali, lebo najpravdepodobnejšia príčina spáchania samovraždy vychádza zo sebeckých dôvodov, samovraždu z milosrdenstva či martýrstva považoval za oprávnenú, podľa vzoru Ježiša Krista, ktorý sa nechal ukrižovať. [13]
• Robert Burton, dielo Anatómia Melanchólie (1621). Samovraždu chápe autor na jednej stran