Súčasné limity nútenej detencie

Je utorok 14. 10. 2014 7.30 h. ráno, Žďár nad Sázavou, keď do budovy strednej školy popri tých, ktorí tam vstupujú pravidelne, vchádza asi 26-ročná žena, pôvodom z Ostravska, zamieša sa pri šatniach medzi žiakov, aby o pár minút neskôr vykonala hrozný čin. Drží v rukách nôž, napadne dievča, tomu na pomoc pribehne asi 16-ročný mladík a útočníčka obracia nôž proti nemu. Chlapec utrpí zranenia, ktorým krátko na to podľahne. Dve dievčatá sú zranené, ďalšia je vo vážnom šoku a musia byť hospitalizované spoločne s policajtom, ktorý v rámci vyjednávania ponúkol seba na výmenu za študentku, ktorú držala útočníčka v rukojemníctve. Útočníčka žiada políciu, aby ju zastrelila a zisťuje sa, že ide o psychiatricky narušenú ženu, trpiacu schizofréniou.

Len niekoľko dní po tragickej udalosti v Žďári nad Sázavou v rozhovore, ktorý poskytuje ministerka spravodlivosti Helena Válková je nastolená úvaha o vysoko pravdepodobnom pochybení Okresného súdu v Opave, ktorý zrejme nepostupoval dôkladne, keď rozhodol o prepustení obvinenej z ústavnej liečby do ambulantnej. Stalo sa tak vo februári 2014, len niečo vyše pol roka pred tragickou udalosťou. Vynára sa z toho nesporne viac otázok, no najmä, či je právna úprava nútenej detencie tak, ako má svoje legislatívne zázemie v Českej republike, dostatočne efektívna alebo je prípad jedným z viacerých zlyhaní orgánov činných v trestnom konaní, prípadne súdov, ktoré majú za úlohu pravidelne skúmať zdravotný stav osôb duševne chorých, držaných v detenčných ústavoch. Pre Slovenskú republiku sa tým otvárajú aj ďalšie otázky, či je v porovnaní s tým naša právna úprava dostatočná, aby takýmto prípadom predchádzala, a aké sú vlastne limity obmedzenia osobnej slobody ako ultima ratio zásahu do základných práv a slobôd a kde v tomto kolorite prípadu možno legitímne položiť otázku na dôvod neexistencie už v minulosti zvažovaných detenčných ústavov, ktoré napríklad v Českej republike pôsobia už dlhodobo.

Vývoj nútenej detencie je možné mapovať ešte od čias staroveku, kde boli mentálne chorí izolovaní od komunity, v stredoveku už začínali pribúdať špecializované zariadenia pre duševné poruchy podobné väzeniam, v skutočnosti ale začiatky terapeutického prístupu k duševne chorému siahajú približne do 18. storočia.

V 20. storočí prichádzajú dve podstatné zmeny, ktoré boli pre psychiatriu zásadnými medzníkmi. Jedným z nich bolo zavedenie biologického ponímania duševných porúch, druhým vypracovanie ich klasifikácie. Okrem toho sa psychiatria posunula do sféry exaktných vied. Približne od 60. rokoch 20. storočia dochádza vzhľadom na vzrastajúce počty pacientov tendencia k ich postupnej reintegrácii do komunity v snahe napomôcť začleneniu do spoločnosti. [1]

Pokiaľ išlo o spomínanú klasifikáciu, tá nielenže zodpovedala požiadavkám exaktnosti, čo vyjadrovalo nový pohľad na psychiatriu, no pretrvala ako spôsob evidencie chorôb aj do súčasnosti, pravdaže s viacerými zmenami. Aktuálne však napriek potrebe reflektovať určitú presnú systematiku ochorení, vzniká komplikovanejšia situácia v ich orientácii. V psychiatrickej klasifikácii sú totiž dva popri sebe existujúce a používané klasifikačné systémy. Prvým z nich je klasifikačný systém Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) Medzinárodná klasifikácia chorôb, desiata revíza (MKCH – 10), druhým je klasifikačný systém Americkej psychiatrickej spoločnosti Diagnostický a štatistický manuál (DSM). Doteraz je používaná verzia DSM – IV – TR (textová revízia), ale už je pripravená aj piata verzia. Odborníci pritom nie sú zajedno v tom, ako hodnotiť zmeny, ktoré klasifikácia prináša. [2]

Treba pripustiť, čo v jednom rozhovore zdôraznil aj Prof. MUDr. Cyril Hoschl, DrSc., známy český psychiater, že počet chorôb stúpa ani nie tak preto, že je viac ľudí chorých, ako skôr ide o optický dojem, lebo je lepšia diagnostika, dostupnejšia starostlivosť, definovaný väčší okruh porúch, ide teda skôr o zmenu konceptualizácie. [3]

Slovenská právna úprava pritom neobsahuje výpočet psychických chorôb, ktorých prítomnosť odôvodňuje nútené zadržanie. Ani pojem „duševná porucha“ nie je v zákone pre účely nútenej hospitalizácie stanovený. Najkonkrétnejšiu úpravu má v tomto zmysle Bulharsko, ktoré definuje dokonca konkrétne poruchy, ktoré si vyžadujú nútenú detenciu.

Ak v tomto zmysle siahneme po inšpirácii doktrínou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ako „ESĽP“), potom nachádzame, že označenie „osoba duševne chorá“ (unsound mind person), analyzované v rozsudku Winterwerp proti Holandsku [4] označuje „pojem, ktorý nemôže byť interpretovaný s konečnou platnosťou, pretože medicínska veda na poli psychiatrie je stále sa vyvíjajúcim odvetvím, no je zrejmé, že osobu nemožno pozbaviť slobody podľa článku 5 ods. 1 písm. e) Dohovoru len na základe správania, ktoré sa odlišuje od akýchsi noriem prevažujúcich v určitej spoločnosti.“ Pri určení, či je osoba duševne chorá, treba preto vychádzať z vnútroštátneho práva, ktoré nemusí definovať všetky druhy duševných ochorení, ale malo by reflektovať stav poznatkov vedeckého vývoja v oblasti psychiatrie.

Štrasburský súd ustálil v citovanom rozhodnutí, že pozbavenie slobody musí byť v súlade s účelom obmedzení, ktoré pripúšťa článok 5 ods. 1 písm. e) Dohovoru a musí vychádzať z okolností prípadu. Ako prevenciu pred svojvoľným zásahom do slobody jednotlivca súd považuje, aby boli splnené aspoň tri podmienky:

Rozhodnutiu o pozbavení slobody musí predchádzať objektívna lekárska expertíza, preukazujúca duševnú chorobu, iba ak by tu bola nutnosť bezodkladného konania.

Povaha alebo stupeň duševnej choroby musí byť dostatočne vážny, aby vzhľadom na všetky okolnosti prípadu odôvodňoval nevyhnutnosť pozbavenia slobody. Súd judikoval aj v rozsudku Varbanov proti Bulharsku [5] že pokiaľ nebude možné zabezpečiť, aby sa dotknutá osoba dostavila na vyšetrenie, je treba obstarať aspoň vyjadrenie znalca na základe dostupnej zdravotnej dokumentácie.

Duševná porucha, overená objektívnym lekárskym vyšetrením musí mať trvajúci charakter v čase izolácie jednotlivca a treba rešpektovať právo dotknutej osoby na pravidelné kontroly jej psychického stavu.

Aké sú však podmienky, na základe ktorých je možné nariadiť podľa vnútroštátneho práva nútenú detenciu, teda v prípade, ak liečbu osoba nie je ochotná podstúpiť dobrovoľne?