Lekár a umelé prerušenie tehotenstva

Latinský citát ex umbra in solem uvádza predmetnú štúdiu najmä z dvoch dôvodov. V prvom rade ide o vrhnutie svetla na nie všeobecne známu a aj tienistú históriu postavenia lekára, ako aj iných osôb pri plánovanom a chcenom umelom prerušení tehotenstva na území Slovenska. V druhom rade, berúc do úvahy práva ženy, ktorá chce slobodne rozhodnúť o svojom živote, ochranu ženy a v neposlednom rade právnu istotu lekára možno vývoj právnej úpravy k dnešnému dňu s určitosťou zhodnotiť za posun z tieňa na slnko.

V najstaršej právnej úprave na území Slovenska je ako osoba vykonávajúca umelé prerušenie tehotenstva spomínaná tehotná žena. Vo veľkomoravskom zozname previnení a trestov, tzv. penitenciáli, známom ako Ustanovenia svätých otcov, sa uvádzalo: „ak niektorá žena potratí dieťa, nech sa kajá tri roky o chlebe a vode“, resp. „ak nejaká žena páchajúc smilstvo dieťa v sebe utratí, nech sa kajá desať rokov, z nich dva roky o chlebe a vode“. [1] Predpis obsahoval ustanovenie „ak niekto zahubí človeka jedom, nech sa kajá sedem rokov, z nich tri roky o chlebe a vode,“ [2] avšak nemožno predpokladať, že by veľkomoravská spoločnosť považovala plod za človeka, resp. minimálne nie počas celej doby tehotenstva. V prospech tohto tvrdenia svedčia výskumy o živote starých Slovanov, podľa ktorých „primitívnemu človeku často znamená mnoho detí sťaženie vlastného života... necítia v tom do tej miery nič zlého, že zabíjanie detí vyvinulo sa prečasto vo zvyk a obyčaj, ktoré verejne a bez ostychu boli vykonávané“ [3], ako aj postupne rozširujúca sa cirkevná náuka o animizácii plodu, t. j. nadobudnutia duše až od určitého času po oplodnení.

Aj v uhorskej právnej úprave, oveľa viac ovplyvnenej kresťanstvom, je ako subjekt umelého prerušenia tehotenstva spomínaná len tehotná žena. V dekrétoch uhorského kráľa Kolomana (okolo 1070-1116), z prvého vládnuceho rodu Arpádovcov, nachádzame ustanovenie, podľa ktorého „ženy, ktoré zabijú svojich potomkov, musia predstúpiť pred arcidiakona a vykonať pokánie.“ [4] Pri trestnom čine vraždy (teoreticky každý, kto by úmyselne prerušil tehotenstvo) bol uvedený všeobecný subjekt a pri trestnom čine bosoráctva (napr. podávanie byliniek tehotnej) akákoľvek žena, [5] avšak osobitná skutková podstata umelého prerušenia tehotenstva štátnym právom upravená nebola a opäť nemožno, vzhľadom na rôzne teórie o čase animizácie plodu a len postupnú kristianizáciu územia, s určitosťou tvrdiť, že umelé prerušenie tehotenstva bolo subsumované pod skutkovú podstatu vraždy.

Uhorské obyčajové právo, spísané Štefanom Werbőczym v roku 1514 v podobe Opus Tripartitum, už zrovnoprávňovalo počaté deti s narodenými, [6] a tak bolo možné umelé prerušenie tehotenstva chápať ako vraždu, ktorej subjekt bol všeobecný, a za ktorú bolo možné uložiť trest smrtia prepadnutia majetku. [7] Za vykonanie umelého prerušenia tehotenstva bola podľa stredovekej uhorskej praxe najčastejšie potrestaná tehotná žena, žena, ktorá jej tehotenstvo prerušila (najčastejšie pôrodná babica alebo rodinná príslušníčka), príp. ten, kto úmyselne predal látku na vyvolanie umelého prerušenia tehotenstva, teoreticky teda aj physicus alebo apothecarius. Morálna čistota žien ako základný pilier kresťanskej spoločnosti a nedostatok lekárov v tomto období jednoznačne zvyšovali percentil páchateliek – tehotných žien a babíc. Napr. v roku 1643 bola v spore s bosorkami obžalovaná „Ilona a jej matka Margita. Ilona bola vydatá žena, obvinená z cudzoložstva s Baloghom Györgyöm a z umelého prerušenia tehotenstva. Kým vzťah potvrdila, prerušenie tehotenstva nie, avšak podľa sudcov obyčajný nesúhlas nebol dostatočný a Ilona bola odsúdená na trest sťatím. Margita bola odsúdená na trest smrti za bosoráctvo pre pomoc s umelým prerušením tehotenstva dvoch životaschopných plodov, na čo použila vývar z ľudských lebiek...“ [8] Tiež v procese s Annou Bognárovou, Rózou Winklerovou, Katarínou Svotásovou, Annou Mariannou Heczelovou a i. v Šamoríne (1688-1692) boli tieto za živa upálené pre „odnímanie plodu tehotným ženám“ a iné bosorácke skutky. [9] Subsidiárne používaný rakúsky trestný zákon Praxis Criminalis Ferdinandea (1656) sankcionoval vykonanie abortu tehotnou ženou sťatím [10] a rovnako mal byť potrestaný každý, kto úmyselne dal či predal jed s cieľom umelého prerušenia tehotenstva. [11] Zákaz pre babice akokoľvek spolupôsobiť pri umelom prerušení tehotenstva zakazovalo všeobecné nariadenie o úprave zdravotníckych pomerov, Generale normativum in re sanitatis (1770), čím sa možnosť výkonu tohto zákroku podľa práva preniesla výlučne na lekárov. [12]

Prvý trestný zákon, ktorý na našom území vylučoval trestnú zodpovednosť lekára za vykonanie umelého prerušenia tehotenstva bol rakúsky trestný zákon (č. 117/1852) s krátkou účinnosťou na našom území počas tzv. Bachovho absolutizmu a germanizačnej iniciatívy v rokoch 1852-1860, avšak len v prípade ohrozenia života matky – podľa § 2, písm. g) „neodolateľného donútenia alebo výkonu spravodlivej nutnej obrany.“ Vzhľadom na formuláciu v Generale Normativum in Re Sanitatis [13], ako aj v návrhu trestného zákonníka z roku 1843 [14] možno však predpokladať, že záchrana života matky lekárom bola aj v uhorskej obyčajovej praxi dlhšie považovaná za okolnosť vylučujúcu protiprávnosť činu.

Prvý trestný zákon na našom území, zákonný článok č. V/1878, tzv. Csemegiho kódex, nahrádzal trest smrti pre vykonávateľa umelého prerušenia tehotenstva (dobový výraz bol „vypudenie plodu“, maď. „magzat elhajtás“) vrátane tehotnej ženy, trestom odňatia slobody na dva roky, ak žena nebola vydatá a tri roky, ak bola vydatá. V prípade, že umelé prerušenie tehotenstva bolo vykonané s cieľom získania zisku, horná hranica výšky trestu odňatia slobody bola päť rokov. Napriek tomu, že ohrozenie života matky naďalej predstavovalo okolnosť vylučujúcu protiprávnosť činu, [15] z dobovej literatúry je evidentné, že právna istota lekára nebola dostatočná a názor jedného lekára pri umelom prerušení tehotenstva z dôvodu zlého zdravotného stavu tehotnej ženy nebol dostatočný. [16] V prípade snáh o prerušenie tehotenstva bez zdravotnej indikácie sa ženy obracali na babice či iné dedinčanky a vystavovali sa riziku trestného stíhania, ako aj ohrozenia vlastného života. [17]

Pomerne liberálne odborné diskusie v Uhorsku aj demokratickom Československu zastavil vznik samostatného Slovenského štátu v roku 1939, ideologicky už v ústave viazaného na katolícku náuku. Prijatý bol tzv. „protipotratový“zákon č. 66/1941 Sl. z. o ochrane plodu, ktorý predstavoval lex specialis k naďalej účinnému uhorskému trestnému zákonníku z roku 1878. Okolnosť vylučujúca protiprávnosť („krajná núdza s cieľom záchrany života páchateľa...“) teda naďalej pretrvala v účinnosti, avšak právne ustanovenia regulujúce umelé prerušenie tehotenstva boli výrazne sprísnené. Zavedená bola nová skutková podstata, ktorej páchateľ mohol byť odsúdený na trest odňatia slobody v dĺžke jeden až šesť mesiacov, ak prenechal/zadovážil niekomu nejaký prostriedok s vedomím, že sa mal použiť na umelé prerušenie tehotenstva, ak dal niekomu r