Judikatúra Najvyššieho súdu SR: Smrť dieťaťa v nadštandardnej izbe

Vývoj kauzy

Prvostupňovým rozhodnutím z 23. januára 2009 rozhodol Úrad pre dohľad o uložení pokuty žalobcovi za nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca opravný prostriedok v správnom konaní – rozklad, ktorý bol však rozhodnutím žalovaného z 21. mája 2009 zamietnutý a rozhodnutie o uložení pokuty týmto potvrdené. Žalobca podľa Úradu pre dohľad porušil § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“) tým, že: „pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti maloletej M. počas hospitalizácie v dňoch 21. a 22. 1. 2008 nevykonal všetky zdravotné úkony na zabezpečenie včasnej a účinnej liečby, žalobca napriek tomu, že dieťa bolo stridorózne (sťažene dýchalo), laryngeálne (malo zápal hrtana), febrilné (malo teplotu), bolo ponechané bez stáleho dozoru zdravotníckych pracovníkov; preložením dieťaťa na tzv. nadštandardnú izbu s matkou sa nezabezpečilo sledovanie spôsobom zodpovedajúcim závažnosti zdravotného stavu dieťaťa zdravotníckymi pracovníkmi.“ Žalobca následne napadol rozhodnutie žalovaného administratívnoprávnou žalobou podanou na Krajskom súde v Banskej Bystrici kvôli preskúmaniu zákonnosti postupu a rozhodnutí Úradu pre dohľad. Krajský súd 8. januára 2010 svojím rozsudkom obidve rozhodnutia Úradu pre dohľad zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konania. Proti tomuto rozsudku krajského súdu následne podal Úrad pre dohľad odvolanie vo veci samej a odvolal sa aj žalobca kvôli nepriznaniu plnej náhrady trov konania. O týchto odvolaniach rozhodol v odvolacom konaní NS SR rozhodnutím, ktorým sa zaoberáme v tomto príspevku.

Prípad pred Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou

Podľa prvostupňového rozhodnutia Úradu pre dohľad pochybil poskytovateľ zdravotnej starostlivosti v tom, že dieťa ponechal bez stáleho dozoru zdravotníckych pracovníkov na starosť matke aj napriek tomu, že dieťa sťažene dýchalo, malo zápal hrtana a teplotu. Preložením dieťaťa do tzv. nadštandardnej izby s matkou sa podľa Úradu pre dohľad podstatne zmenil stupeň monitoringu zdravotného stavu dieťaťa zo strany zdravotnej sestry. Úrad pre dohľad uložil preto poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti za toto porušenie pokutu vo výške 6 804 €. Proti tomuto prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca rozklad, v ktorom okrem iného navrhol vypracovanie znaleckého posudku. Predseda Úradu pre dohľad však rozklad zamietol a rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdil. Mal totiž za dostatočne preukázané, že prvostupňový správny orgán správne vykonal dokazovanie v tejto veci a úplne zistil aj skutkový stav celého prípadu. Pokutu považoval za adekvátnu a dostatočne zdôvodnenú a znalecké dokazovanie odmietol z dôvodu, že žalobcom mal byť tento dôkaz navrhnutý údajne až v odvolaní. Zo strany druhostupňového orgánu však predsa došlo k istej korekcii vo výroku o samotnom skutku. Druhostupňový orgán totiž nepovažoval na rozdiel od orgánu prvého stupňa za protiprávne, že pacientka bola ponechaná v starostlivosti matky a ani to, že preložením dieťaťa na izbu s matkou sa podstatne zmenila úroveň monitoringu zdravotného stavu malej pacientky zo strany zdravotnej sestry, ale to, že sa tým: „nezabezpečilo sledovanie spôsobom zodpovedajúcim závažnosti zdravotného stavu dieťaťa zdravotníckymi pracovníkmi...“ Svoje rozhodnutie druhostupňový orgán odôvodnil tak, že: „zdravotný stav pacientky vyžadoval nepretržitý dohľad zdravotníckych pracovníkov a že pokiaľ by bola pacientka pod stálym dozorom, mohli zdravotnícki pracovníci okamžite reagovať na zhoršenie zdravotného stavu – modrenie, dusenie; sledovanie nebolo štandardné, výsledkom čoho bolo, že zdravotnícki pracovníci nezistili včas, že dieťa modrá a dusí sa a pokiaľ ide o výšku pokuty, túto považoval za adekvátnu porušeniu povinností....“

Predseda Úradu pre dohľa