Rekodifikácia civilného procesu

Dňom 30. júna 2016 sa skončila platnosť a účinnosť zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), pričom od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý úplne nahradil už vyše 80-krát novelami menený starší procesnoprávny predpis OSP najmä v ustanoveniach upravujúcich civilný sporový proces. Primárnym cieľom CSP je dosiahnutie lepšej vymožiteľnosti práva prostredníctvom novozavedených inštitútov, ktoré majú zamedziť nehospodárnemu priebehu civilného konania a prekvapivým súdnym rozhodnutiam. K vzniknutým prieťahom v civilnom konaní podľa procesných ustanovení OSP dochádzalo predovšetkým z objektívnych dôvodov, čo má napraviť inštitút „silných právomocí sudcu“ podľa ustanovení CSP. Medzi ne bude patriť určovanie procesných lehôt pre strany sporu pod hrozbou ich neopakovania v prípade ich zmeškania. Taktiež nový inštitút predbežného prerokovania sporu, na základe ktorého sudca sporovým stranám oznámi ich vyhliadky na úspech v spore. CSP sa systematicky člení do piatich častí. Pred samotným paragrafovým znením CSP s=u uvedené základné princípy, na ktorých je postavený účel zákona o CSP.

Základné princípy v čl. 1 – 18 CSP tvoria rámec výkladových pravidiel, v súlade s ktorými majú byť aplikované interpretované právne normy CSP.

V čl. 1 CSP je obsiahnutá priorizácia riešenia sporov do právomoci všeobecných súdov, pokiaľ zákon alebo dohoda zmluvných strán neustanovuje právomoc rozhodovať spor inému správnemu orgánu alebo rozhodcovskému súdu.

V čl. 2 CSP je ustanovený princíp právnej istoty a legitímneho očakávania účastníkov konania na súdne rozhodnutie, ktoré bolo vydané v súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora EÚ.

V čl. 3 CSP sa priorizuje tzv. objektívny teleologický výklad, t. j. výklad podľa účelu a zmyslu zákona. Výklad zákona bez prihliadnutia na jeho účel a zmysel môže viesť až k porušeniu práva na spravodlivý proces.

V čl. 4 CSP upravuje princíp analógiu legis a analógiu iuris v spojení s denegatio iustitiae – zákazu odopretia spravodlivosti, podľa ktorej sudca nemôže neprejednať spor a nerozhodnúť, ak chýba výslovná právna úprava. Sudca uplatnením analógie môže použiť na prejednávanú vec také ustanovenie, ktoré svojím obsahom a účelom je najbližšie k rozhodnutiu sporu, ku ktorému chýba príslušná právna norma.

V čl. 5 CSP obsahuje princíp zákazu zneužitia subjektívnych práv, súd pri riadení sa týmto princípom má možnosť odmietnuť procesné úkony, ktoré sú zjavným zneužitím práv, alebo na ne neprihliadnuť, či dokonca ich sankcionovať pokutou.

V čl. 6 CSP ustanovuje rovnosť zbraní strán sporu spočívajúcu v ich participácii na oboznámení sa, možnosti vyjadrenia sa či vznesenia námietky k procesným úkonom druhej sporovej strany. Zároveň sa zavádza povinnosť súdu poskytnúť ochranu „slabšej procesnej strane“. V tomto princípe sa zavádza tzv. kontradiktórnosť dokazovania v konaní, tzn., že proti sebe pred súdom stoja žalobca a žalovaný, ktorí predkladajú súdu dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Úlohou súdu je riadiť konanie z hľadiska procesnej ekonómie, čomu zodpovedá aj jeho povinnosť nariadiť dôkaz iba vo výnimočných prípadoch.

V čl. 7 CSP obsahuje dispozičný princíp, t. j. konanie sa začína na základe podania označeného ako návrh alebo žalobcu iniciujúceho účastníka sporu pred súdom označeného ako navrhovateľ alebo žalobca. Priorizuje sa povinnosť súdu viesť strany sporu k uzavretiu zmieru.

V čl. 8 a 9 CSP zakotvuje princíp, ktorým sa zavádza tzv. kontradiktórnosť dokazovania v konaní, tzn., že proti sebe pred súdom stoja žalobca a žalovaný, ktorí predkladajú súdu dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Úlohou súdu je povinnosť nariadiť dôkaz iba vo výnimočných prípadoch ustanovených v CSP.

V čl. 10 CSP sa zavádza princíp arbitrárneho poriadku, tzn., že povinnosťou súdu je riadiť konanie z hľadiska procesnej ekonómie, čomu zodpovedá. Konajúci sudca určí stranám v spore procesné lehoty na koncentráciu ich procesných úkonov pod hrozbou sankcie procesnej preklúzie. Ak konkrétna strana v spore nedodrží sudcom určenú lehotu, môže to mať za následok stratu možnosti vykonať požadovaný úkon v ďalš