Právne úkony incapacitatis causa

Úvod

Právna teória, a osobitne civilistická doktrína, tradične rozlišuje medzi právnymi úkonmi inter vivos (medzi živými) a právnymi úkonmi mortis causa (pre prípad smrti). Dohovor Rady Európy o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny (Dohovor o ľudských právach a biomedicíne) podpísaný v Oviede v roku 1997 [1] však rozlišuje aj osobitnú kategóriu právnych úkonov pre prípad nespôsobilosti (nami označené ako úkony incapacitatis causa), ktoré možno vnímať ako subkategóriu právnych úkonov inter vivos. Ide primárne o inštitút tzv. predchádzajúceho priania („expressed wishes“), ktorý je v Dohovore sformulovaný v čl. 9 nasledovne: „U pacienta, ktorý v čase zákroku nie je v takom stave, že môže vyjadriť svoje prianie, treba prihliadať na prianie, ktoré vyslovil s vykonaním zákroku skôr.“ To znamená, že zdravotnícky personál, osobitne lekári, majú v prípade nespôsobilosti (incapacitas) pacienta brať do úvahy („prihliadať na“) prejav vôle, ktorý pacient vykonal vopred pre prípad nespôsobilosti (incapacitatis causa). Účinky tohto vyjadrenia vôle teda nastupujú až v situácii nespôsobilosti vyjadriť svoju vôľu. Práve z toho dôvodu možno podľa nás mať za to, že ide o osobitný druh právnych úkonov, ktoré sa síce realizujú inter vivos, ale zároveň ich právny účinok predpokladaný v Dohovore nastáva až v prípade nespôsobilosti (incapacitatis causa). Do tej istej kategórie môže patriť aj čl. 6 ods. 3 Dohovoru: „Ak v zmysle zákona dospelá osoba nie je spôsobilá vyjadriť súhlas, vzhľadom na duševnú poruchu či chorobu, alebo podobné dôvody, zákrok sa môže vykonať len so súhlasom jej zástupcu, inštitúcie alebo osoby, či orgánu ustanoveného zákonom. Daná osoba sa podľa možnosti zúčastní pri rozhodovaní o vyslovení súhlasu.“ Niektoré právne poriadky pripúšťajú, aby si osoba takéhoto zástupcu (v právnej kvalite splnomocnenca alebo opatrovníka) určila vopred ešte v čase svojej plnej spôsobilosti na právne úkony.

Právne úkony incapacitatis causa (označované ďalej aj ako „predchádzajúci pokyn“) majú v zahraničných právnych poriadkoch vo všeobecnosti práve dve uvedené základné podoby:

1. tzv. living will („živý závet“, predchádzajúce prianie, „expressed wish“, skôr prejavené prianie a pod.), a
2. ustanovenie osoby zástupcu prostredníctvom tzv. durable power of attorney (trvalá plná moc, plnomocenstvo pre prípad nespôsobilosti), príp. určenie osoby opatrovníka pre prípad nespôsobilosti.

Pri takýchto úkonoch pritom nejde vždy iba nevyhnutne o súvislosť s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Rovnaký problém straty spôsobilosti a nutnosti zastupovania záujmov druhej osoby vyvstáva totiž aj v prípade starších osôb v kontexte starnutia populácie a nespôsobilosti spravovať svoj majetok. [2] To je druhý možný spôsob využívania uvedených inštitútov.

V tomto príspevku venujeme právnym úkonom incapacitatis causa bližšiu pozornosť s ohľadom na ich obe možné podoby (vyslovenie predchádzajúceho priania alebo ustanovenie osoby zástupcu) a na oba možné spôsoby využitia (pre rozhodovanie o zdravotnej starostlivosti a o majetkových záležitostiach), a to s ohľadom na aktuálny právny stav v Slovenskej republike. Je pritom otázne, či už za súčasného právneho stavu nie je možné právne úkony incapacitatis causa aj bez osobitného doktrinálneho či legálneho vymedzenia subsumovať pod existujúce platné ustanovenia Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov – ďalej len „Občiansky zákonník“) – konkrétne, či možno právny úkon urobený subjektom práva (z povahy veci vyplýva, že pôjde pojmovo takmer výlučne o fyzické osoby) pre prípad svojej potenciálnej budúcej nespôsobilosti na právne úkony klasifikovať ako právny úkon urobený so suspenzívnou (odkladacou) podmienkou, pričom touto podmienkou by bola práve nespôsobilosť na právne úkony tohto subjektu. Po zodpovedaní tejto otázky následne poukážeme na medzinárodnú a zahraničnú právnu úpravu právnych úkonov incapacitatis causa a sformulujeme možné odporúčania de lege ferenda.

1. Právne úkony a ich klasifikácia

Právne relevantné úkony sa členia na právne úkony a protiprávne úkony, podľa svojho aprobovania alebo reprobovania objektívnym právom. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka právny úkon je „prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú“. Nie je však zmyslom ani účelom tohto článku zaoberať sa pojmovými znakmi právneho úkonu, ani náležitosťami jeho platnosti. Pozornosť venujeme výlučne aplikačným problémom pri skúmaní úkonu, ktorý by vykazoval znaky úkonu incapacitatis causa, ako osobitnej kategórie právnych úkonov popri členení na právne úkony inter vivos a mortis causa.

Súčasná platná právna úprava v Občianskom zákonníku pritom nerozlišuje výslovne ani medzi právnymi úkonmi inter vivos a mortis causa. Ide o členenie známe primárne v civilistickej doktríne, [3] a jeho náznakom v znení Občianskeho zákonníka je najmä § 628 ods. 3: „Neplatná je darovacia zmluva, podľa ktorej sa má plniť až po darcovej smrti.“ Právne úkony pre prípad smrti (mortis causa) sú upravené osobitne až v ust. § 460 a nasl. Občianskeho zákonníka, kde je upravené dedenie (zo zákona, zo závetu, a z oboch dedičských titulov). Doktrína túto právnu úpravu aj vo svetle citovaného § 628 ods. 3 Občianskeho zákonníka dopĺňa výkladom, podľa ktorého jediným v súčasnosti prípustným právnym úkonom mortis causa je závet. Súčasťou tradičného inštrumentária právnych úkonov mortis causa pritom (v zahraničí a aj podľa našej právnej úpravy platnej do roku 1950) býva dedičská zmluva, odkaz (legát), darovanie pre prípad smrti, a pod. Ich absencia v našej právnej úprave však presahuje záujem na skúmaní v tomto príspevku nastoleného parciálneho problému.

1.1 Podmienka v právnom úkone

Platná úprava, ani civilistická doktrína, nevenujú pozornosť otázke právnych úkonov vykonaných počas života, ktorých právny účinok má nastať až v prípade straty (obmedzenia) spôsobilosti na právne úkony. Poznajú však všeobecný inštitút podmienky v právnom úkone.

Podmienku v právnom úkone možno definovať ako neistú, ale v zásade možnú budúcu udalosť, na ktorú sa viažu účinky v podobe vzniku, zmeny či zániku práva alebo povinnosti. Ak tieto účinky majú (môžu) v budúcnosti vzniknúť, ide o podmienku suspenzívnu (odkladaciu). Ak, naopak, účinky úkonu majú (môžu) v budúcnosti zaniknúť, hovoríme o podmienke rezolutívnej (rozväzovacej). Podmienky doktrína klasifikuje ako tzv. accidentalia negotii, teda nie podstatné, náhodné zložky právnych úkonov – teda ako zložky, ktoré nie sú pravidelnou súčasťou právnych úkonov a nevyžadujú sa pre ich platnosť (ako je to, naopak, pri tzv. podstatných zložkách právnych úkonov, najčastejšie uvádzaných ako pojmové znaky jednotlivých právnych úkonov v kontraktnom práve súkromnom).

Všeobecná právna úprava (§ 36 Občianskeho zákonníka) teda síce umožňuje zriadiť právny úkon s odkladacou podmienkou, ktorou by v našom prípade analýzy právnych úkonov incapacitatis causa mala byť najmä strata alebo obmedzenie spôsobilosti na právne úkony, nepochybne však platnosť takéhoto úkonu môže byť otázna. Otázkou ostáva, či pri súčasnej právnej (ne)úprave právnych úkonov incapacitatis causa možno napr. niekoho splnomocniť na zastupovanie (udelenie súhlasu s hospitalizáciou či na ľubovoľný úkon alebo penzum úkonov súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti) pre prípad straty plnej spôsobilosti na právne úkony. V splnomocnení (či inom právnom úkone incapacitatis causa, napríklad obdobe predchádzajúceho priania) by teda bola uvedená odkladacia podmienka, že účinky tohto splnomocnenia nastanú, či slovami Občianskeho zákonníka, splnomocnenie „vzniká“ od času, kedy splnomocniteľ stratí plnú spôsobilosť na právne úkony. Táto konštrukcia pritom môže indikovať, že by potenciálne mohlo ísť aj o iné vedľajšie dojednanie v právnom úkone než je stanovenie podmienky, a to stanovenie (doloženie) času. Rozdiel medzi stanovením času a podmienkou spočíva v tom, že doloženie času v budúcnosti s určitosťou nastane, kým pri podmienke nevieme, či táto nastane, a prípadne kedy. Stanovenie času môže pritom, rovnako ako podmienka, spočívať v rozlíšení toho, či účinky právneho úkonu v budúcnosti nastanú (tzv. dies a quo), alebo či už účinné, nastavšie úkony zaniknú (dies ad quem). Stanovenie podmienky je naopak symptomatické tzv. pendentným stavom (conditione pendente), teda časovým úsekom, počas ktorého nevieme, či účinky nastanú (pri suspenzívnej podmienke) alebo zaniknú (pri rozväzovacej podmienke). Inak povedané, pendentný stav je stavom právnej neistoty, kedy pri suspenzívnej podmienke nevieme, či a kedy očakávané (prezumované) účinky nastanú alebo nie; [4] pri doložení času to však s určitosťou vieme. Strata spôsobilosti má pritom bližšie k určeniu podmienky, než k určeniu času, vzhľadom na nemožnosť predpovedať s určitosťou vývoj zdravotného stavu a životných situácií jednotlivca.

Pri stanovení podmienky straty plnej spôsobilosti na právne úkony ako nášmu vnímaniu netradičnej odkladacej podmienky sú pritom, podľa nášho názoru, všetky zákonné predpoklady tohto určenia ako podmienky splnené. Ide o možnú, neistú udalosť v budúcnosti, na ktorú viažeme účinky právneho úkonu. Zákon výslovne zakazuje len podmienky nemožné, a doktrína k tomu pridáva aj podmienky nemravné, nezákonné, a nedovolené (najčastejšie rozporné s dobrými mravmi). [5] Pri stanovení podmienky straty plnej spôsobilosti na právne úkony však nevidíme žiadny rozpor ani s textom zákona, ani s doktrínou. To, že sa nášmu vnímaniu javí takáto podmienka niečím, na čo nie sme zvyknutí, je otázkou návykovou, nie juristickou.

Navyše, tento náš výklad podporuje aj skutočnosť, že pre súkromné právo je charakteristický princíp individuálnej autonómie, t. j. autonómie vôle subjektov práva v klasickej dichotómii oproti princípu enumeratívnosti verejnoprávnych pretenzií. Inak povedané, pravidlo secundum et intra legem je podľa Ústavy Slovenskej republiky vyhradené pre orgány dotované verejnou mocou, kým, naopak, pre iné subjekty práva (per definitionem subjekty práva súkromného) platí princíp ľudovo zvaný „čo nie je zakázané, je dovolené“. Vychádzajúc z dôsledného uplatňovania princípu autonómie vôle tak nutne musíme opäť dospieť k záveru o udržateľnosti takého právneho úkonu, ktorý viaže vôľu subjektu na čas, kedy už takúto vôľu relevantne prejaviť nemôže. Ak teda prejavím svoju vôľu do budúcnosti, a tento prejav nevykazuje žiadne právne relevantné defekty (v našom prípade nemožnosť podmienky či jej rozpor s dobrými mravmi), má byť táto vôľa rešpektovaná pre posvätnosť zásady autonómie vôle v súkromnom práve.

Túto úvahu podporuje i ďalší princíp súkromného práva, ktorý vyplýva z princípu autonómie vôle. Tým princípom je latinské úslovie potius valeat actus quam pereat. Jeho podstata spočíva v tom, že aplikujúci orgán má vždy hľadať primárne také interpretačné pravidlá, ktoré udržia autonómnu vôľu subjektov práva v platnosti – teda, že na právny úkon sa má hľadieť cez prizmu jeho platnosti, a posúdenie jeho neplatnosti má byť iba riešenie ultima ratio.

To, že uvedené princípy sú v našom právnom poriadku, a predovšetkým v právnom myslení deformované socialistickým právnym realizmom, ktorý sme nedokázali dostatočným spôsobom vypreparovať ani z textu Občianskeho zákonníka (pozri napríklad stále trvajúci a stále sa rozširujúci princíp absolútnej neplatnosti právnych úkonov, ktorý by mal byť reštriktívnou výnimkou, a pod.), ani z propedeutiky budúcich právnikov, a ani z právneho myslenia viacerých právnických generácií, nemôže byť prekážkou platnosti právnych úkonov incapacitatis causa – a prekážkou ich úpravy de lege ferenda už vôbec nie.

1.2 Zastúpenie v Občianskom zákonníku

Právny úkon s odkladacou podmienkou môže čo do obsahu smerovať buď ku konkrétnemu pokynu (predchádzajúce prianie), alebo k ustanoveniu osoby zástupcu (splnomocnenca alebo opatrovníka). Kým úpravu predchádzajúceho priania zvyčajne nachádzame v príslušnej zdravotníckej legislatíve (s výnimkou absentujúcej úpravy v Slovenskej republike), riešenie otázky zastupovania osoby v nami skúmaných prípadoch by sme mohli hľadať v ustanoveniach Občianskeho zákonníka – v úprave zákonného zastúpenia a zastúpenia na základe plnej moci.

Najprv venujme pozornosť zastúpeniu na základe plnej moci. Keďže platná a účinná slovenská právna úprava v Občianskom zákonníku zánik plnomocenstva spája iba so smrťou splnomocniteľa (§ 33b ods. 2, ak nie je dohodnuté inak) [6], nie s jeho stratou spôsobilosti, zásadne by sa v zmysle uvedených argumentov malo pripúšťať udelenie plnomocenstva trvajúceho aj po strate plnej spôsobilosti na právne úkony, resp. plnomocenstva s odkladacou podmienkou straty plnej spôsobilosti. Naopak, odvolanie plnomocenstva nespôsobilou osobou (splnomocniteľom) sa s poukázaním na § 38 ods. 1 Občianskeho zákonníka nepripúšťa: „neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá spôsobilosť na právne úkony“. [7]

Takéto plnomocenstvo by sa však v praxi muselo bezprostredne dostať do konfliktu s § 27 ods. 2 Občianskeho zákonníka o zákonnom zastúpení, podľa ktorého „zákonným zástupcom fyzickej osoby, ktorú súd rozhodnutím pozbavil spôsobilosti na právne úkony alebo ktorej spôsobilosť na právne úkony súd rozhodnutím obmedzil, je súdom ustanovený opatrovník“. Predmetné ustanovenie automaticky predpokladá, že pokiaľ osoba nemá plnú spôsobilosť na právne úkony, ustanoví sa jej opatrovník. Jeho postavenie by pritom mohlo byť v konflikte s predtým udelenou plnou mocou, a bolo by na rozhodnutí opatrovníka, či by predchádzajúcu plnú moc rešpektoval alebo by ju odvolal.

Problém možno vnímať aj v zákonnej formulácii o určení osoby opatrovníka ako zákonného zástupcu, kde § 27 ods. 3 Občianskeho zákonníka predpokladá, že opatrovníkom sa má stať primárne príbuzný fyzickej osoby („Ak sa za opatrovníka nemôže ustanoviť príbuzný fyzickej osoby ani iná osoba, ktorá spĺňa podmienky pre ustanovenie za opatrovníka, ustanoví súd za opatrovníka orgán miestnej správy, prípadne jeho zariadenie, ak je oprávnené vystupovať svojím menom.“). Nepripúšťa sa teda možnosť určiť si vopred vhodnú osobu opatrovníka, a rovnako sa dostatočne nezohľadňuje skutočnosť, že blízki príbuzní nespôsobilej osoby môžu mať ako jej potenciálni dedičia zároveň konfliktné záujmy. Aj toto sú reziduá socialistickej právnej úpravy, ktoré moderné kodifikácie súkromného práva neobsahujú a pojmovo nemôžu obsahovať. V zmysle princípov občianskeho práva sa totiž má vždy pripustiť, aby subjekt mohol rozhodnúť o tom, kto bude zastupovať jeho majetkové a iné záujmy – notabene, ak o tom rozhoduje v čase, kedy spôsobilosť rozhodnúť o tejto otázke má.

Stručný prehľad platnej úpravy nám teda nastoľuje rad problematických otázok a situácií:

1. Neexistenciu zákonnej úpravy inštitútu predchádzajúceho priania.
2. Neexistenciu výslovnej úpravy možnosti udelenia (a odvolania) plnej moci pre prípad straty plnej spôsobilosti splnomocniteľa.
3. Konflikt medzi prípadným splnomocnencom a zákonným zástupcom (opatrovníkom) nespôsobilej osoby.
4. Nemožnosť určiť vopred vhodnú osobu opatrovníka, ktorej určenie by súd rešpektoval.

Dôsledkom tejto (ne)úpravy je potom v praxi skutočnosť, že nespôsobilá osoba je v otázkach zdravotnej starostlivosti zverená do rúk poskytovateľov zdravotnej starostlivosti (lekárov), ktorí za súčasného právneho stavu (odhliadnuc od všeobecnej úpravy v Dohovore) nemusia zohľadniť jej predchádzajúce prianie o spôsobe liečenia, resp. o odmietnutí zákroku, resp. je odkázaná na rozhodnutia súdom ustanoveného opatrovníka.

Ešte vypuklejším môže byť tento problém v prípade starších nespôsobilých osôb, ktoré nemusia potrebovať žiadny akútny lekársky zákrok, ale skôr správu ich každodenných (aj majetkových) záležitostí. Takáto osoba totiž nemá možnosť dopredu si určiť osobu opatrovníka, a je odkázaná na správnosť výberu tejto osoby súdom. Súdom ustanovený opatrovník navyše môže odvolať každú opatrovancom predtým udelenú plnú moc.

Záverom, hoci sme podľa nášho názoru dostatočne demonštrovali platnosť úkonov incapacitatis causa podľa stavu de lege lata, zdá sa nevyhnutnou aj výslovná úprava týchto právnych úkonov v slovenskom súkromnom práve de lege ferenda. Bez výslovnej úpravy by totiž právne účinky úkonov incapacitat