Objektívna zodpovednosť za škodu spôsobenú pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti

Krátky úvod do problematiky inštitútu zodpovednosti

V právnom poriadku Slovenskej republiky môžeme identifikovať osobitnú úpravu inštitútu zodpovednosti v občianskom, obchodnom, správnom, ako aj trestnom práve. Každé z uvedených právnych odvetví sa vyznačuje svojou špecifickosťou, čo sa odzrkadľuje aj v samotných právnych predpisoch upravujúcich konkrétne právne odvetvie. Z uvedeného dôvodu sa právna úprava inštitútu zodpovednosti v jednotlivých právnych odvetviach od seba líši, a to najmä v stanovení predpokladov, ktoré musia byť naplnené na jej vznik a v sankciách, ktoré môžu byť uložené zodpovednému subjektu.

Každodenný život a rôznorodosť spoločenských vzťahov prináša situácie, v ktorých v dôsledku jednej udalosti môže dôjsť súčasne ku vzniku zodpovednosti podľa práva občianskeho, ako aj trestného alebo napríklad správneho. V oblasti medicíny možno takúto situáciu ilustrovať na príklade, keď v dôsledku zanedbania zdravotnej starostlivosti súbežne dôjde ku vzniku občianskoprávnej zodpovednosti za škodu na zdraví pacienta, pracovnoprávnej zodpovednosti za porušenie pracovných povinností zo strany konkrétneho zdravotníckeho pracovníka a potenciálne, v krajnom prípade, aj ku vzniku zodpovednosti trestnoprávnej, pokiaľ by konanie ošetrujúceho zdravotníckeho pracovníka alebo práve opomenutie náležitého poskytnutia zdravotnej starostlivosti z jeho strany napĺňalo skutkovú podstatu niektorého z trestných činov.

Pokiaľ sa zameriame výlučne na oblasť občianskeho práva, teda na občianskoprávne predpisy, pri skúmaní inštitútu zodpovednosti dospejeme k záveru, že v občianskom práve môžeme rozlišovať štyri základné druhy zodpovednosti:

• zodpovednosť za omeškanie,
• zodpovednosť za vady,
• zodpovednosť za škodu,
• za bezdôvodné obohatenie sa. [1]

V oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti bude bezpochyby najviac sa vyskytujúcim druhom zodpovednosti zodpovednosť za škodu, pričom škodou je v tomto prípade hlavne škoda na zdraví, s ktorou je v zásade neoddeliteľne spätá najmä právna úprava nemajetkovej ujmy a práva na náhradu za bolesť a za stratu zárobku, za stratu na dôchodku, práva na náhradu účelne vynaložených nákladov na liečenie a v prípade smrti pacienta taktiež právna úprava práva na náhradu nákladov za pohreb a nákladov na výživu niektorých pozostalých [2]. Osobitná právna úprava normujúca právne vzťahy vznikajúce v procese poskytovania zdravotnej starostlivosti, ktorú reprezentuje najmä zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“) a zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti“), sa osobitne nevenuje zodpovednosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, prípadne zdravotníckeho pracovníka, za škodu spôsobenú pacientovi v súvislosti s poskytnutím zdravotnej starostlivosti. Podstatný je však § 98 ods. 6 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, podľa ktorého „zodpovednosť za škodu spôsobenú poskytovateľmi pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti upravuje osobitný predpis,“ pričom predmetný zákon ďalej v poznámke č. 74 priamo odkazuje na § 420 až § 450 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“). Pri identifikovaní občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú pacientovi v procese poskytovania zdravotnej starostlivosti je teda nevyhnutné pristúpiť k aplikovaniu ustanovení Občianskeho zákonníka.

Teória občianskeho práva vychádza z existencie štyroch druhov zodpovedností, ďalej je na účely tohto článku nevyhnutné upozorniť na skutočnosť, že samotnú zodpovednosť za škodu ďalej môžeme v súlade s právnou úpravou Občianskeho zákonníka deliť na všeobecnú zodpovednosť za škodu a osobitnú zodpovednosť za škodu. Uvedené členenie je z hľadiska teórie, ale aj praxe podstatné z toho dôvodu, že v prípade uplatnenia práva zo zodpovednosti za škodu je nevyhnutné pre úspech v súdnom konaní správne posúdenie skutkových okolností prípadu a následné aplikovanie správnych ustanovení Občianskeho zákonníka na zistený skutkový stav, tzn. je nevyhnutné správne určiť konkrétnu skutkovú podstatu zodpovednosti za škodu [3], pod ktorú je možné subsumovať konkrétne skutkové okolnosti prípadu. Správne právne posúdenie prípadu je pritom podstatné nielen pre poškodeného, ktorý má záujem sa domôcť svojich práv, ale aj pre toho, koho poškodený identifikuje ako údajne zodpovedného za jemu vzniknutú škodu. Úspešná obrana takejto osoby totiž môže spočívať okrem iného aj v tom, že sa jej podarí úspešne namietnuť nenaplnenie niektorého z predpokladov nevyhnutného pre vznik zodpovednosti, pričom jednotlivé skutkové podstaty zodpovednosti za škodu sa vyznačujú rôznymi odlišnosťami v predpokladoch, ktoré musia byť naplnené pre ich vznik a následné uplatnenie práv z nich vyplývajúcich dotknutému subjektu.

Zo všetkých skutkových podstát zodpovednosti za škodu upravených v Občianskom zákonníku bude pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti prichádzať do úvahy najmä aplikovanie ustanovení o všeobecnej zodpovednosti podľa § 420 OZ za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti a osobitnej zodpovednosti podľa § 421a OZ za škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci, ktoré sa pri plnení záväzku použila. V poradí druhá uvedená zodpovednosť za škodu sa označuje aj ako absolútna objektívna zodpovednosť za škodu, pričom tento jej prívlastok je daný osobitosťou jej právnej úpravy spočívajúcej v jej „prísnosti“ voči subjektu, ktorý má zodpovedať za vzniknutú škodu.

Zodpovednosť za vzniknutú škodu bude vo väčšine prípadov niesť zdravotnícke zariadenie, teda poskytovateľ zdravotnej starostlivosti a to bez ohľadu na to, že samotný vznik škody zapríčinil zdravotnícky pracovník, ktorý je u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti zamestnaný. Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti si však v prípade, ak zodpovedal poškodenému za škodu podľa § 420 OZ môže uplatniť náhradu takejto škody následne u svojho zamestnanca – zdravotníckeho pracovníka. Uvedené vyplýva z § 420 ods. 2 OZ, podľa ktorého: „Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.“ Z hľadiska občianskeho práva môže byť konkrétny