Nový pohľad na realizáciu ľudských práv u zdravotne postihnutých osôb?

Ľudské práva a ich vyjadrenie ústami zákonodarcov alebo ústami právnej filozofie však nie sú výlučnou doménou dvadsiateho storočia. Knap et al. (2004) uvádzajú: „...­První základy všeobecného osobnostního práva, ktoré nelze z historického hlediska odtrhovat od ideje lidských a občanských práv a svobod vůbec, lze v dlouholetém vývoji lidské společnosti spatřovat již v antické filosofii a v myšlení o přirozeném právu u sofistů a stoiků...“ [1]

Môže sa zdať, že aktuálny stav a definovanie ľudských práv (z pohľadu ich kvality, rozsahu a vymožiteľnosti) odpovedali spoločnosti na všetky otázky a v tejto rovine už ako právnici, či filozofi nemáme „čo povedať“. Svák (2011) v tejto súvislosti poznamenáva: „...Ľudské práva v chápaní univerzality svojho pojmu sa stali bežnou súčasťou nielen slovníka politikov, právnikov či filozofov, ale osvojili si ho aj tí, ktorým patria a z ktorých vychádzajú, teda „obyčajní“ ľudia...“ [2]

Základné ľudské práva sú garantované viacerými medzinárodnými dohovormi, a týkajú sa aj práv bezprostredne súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Zdravotná starostlivosť sa priamo dotýka základných a najdôležitejších hodnôt chránených právom a prostredníctvom nej sa chráni život a zdravie fyzickej osoby. Medicínske činnosti ex natura sua zasahujú do základných práv fyzickej osoby, pretože s ich realizáciou je neoddeliteľne spojený zásah do telesnej a psychickej integrity fyzickej osoby.

Z uvedeného vyplýva, že práva prijímateľa zdravotnej starostlivosti pramenia a sú chránené právnymi dokumentmi najvyššej právnej sily. [3] Vzťah medzi poskytovateľom zdravotnej starostlivosti (zdravotníckym pracovníkom) a pacientom je reláciou, ktorá je charakteristická vzájomným „pnutím“, je vzťahom, v rámci ktorého dochádza ku stretu práv pacienta a práv poskytovateľa zdravotnej starostlivosti/zdravotníckeho pracovníka. Vzhľadom na určitú asymetriu vzťahu je pacient vždy v slabšom postavení, a preto je nevyhnutné, aby štát ako garant dodržiavania ľudských práv zabezpečil ich efektívne uplatňovanie a ochranu. [4]

Medzi ľudské práva, ktoré sú pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti zvlášť zasahované, možno zaradiť:

• právo na život,
• právo na slobodu pohybu a bezpečnosť,
• právo na ochranu súkromia,
• právo na humánne zaobchádzanie (zákaz mučenia a ponižujúceho zaobchádzania) a
• právo (upravené v rôznych modifikáciách) na zdravotnú starostlivosť.

Uvedené práva možno nájsť v celom rade dôležitých dokumentov:

• Všeobecná deklarácia ľudských práv (uznesenie Valného zhromaždenia OSN DE01/48).
• Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (vyhláška MZV č. 120/1976 Zb.).
• Dohovor Rady Európy o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vrátane dodatkových protokolov (publikované ako oznámenie MZV č. 209/1992 Zb. – ďalej len „Dohovor o ľudských právach“).
• Dohovor o právach dieťaťa (OSN 1989, publikovaný ako oznámenie MZV č. 104/1991 Zb.).
• Dohovor o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny – Dohovor o ľudských právach a biomedicíne, v znení Dodatkového protokolu zo dňa 25. 1. 2005 (oznámenie MZV SR č. 40/2000 Z. z. a oznámenie MZV SR č. 494/2007 Z. z.).

Ľudské práva a ich premietnutie do parciálnych súčastí existencie a fungovania spoločnosti sú „živým organizmom“. Obsah či lepšie povedané rozsah ľudských práv sa mení a prispôsobuje stavu, v ktorom sa spoločnosť nachádza. [5] Rovnako dôležito na úroveň realizácie ľudských práv v životnej realite vplývajú charakteristiky/možnosti/obmedzenia osoby, ktorá svoje práva uplatňuje. [6]

Inak svoje práva realizuje zdravá osoba a iný rozmer ich realizácia je pri osobách, ktoré trpia zdravotným postihnutím. Sme názoru, že uvedené konštatovanie platí napriek tomu, že všetky významné dokumenty obsahujú princíp nediskriminácie a princíp rovnosti pri uplatňovaní ľudských práv.

Predmetom záujmu medicíny je človek v zdraví aj v chorobe. Prevažne sa však medicína zaoberá človekom ktorý má nejakú chorobu, alebo trpí určitou zdravotnou vadou. Právo na zdravotnú starostlivosť je síce upravené v medzinárodných dohovoroch, ako aj v čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, no na národnom, ako aj medzinárodnom poli dlho neexistoval dokument, ktorý by sa orientoval na úpravu práv zdravotne postihnutých osôb, nielen v nadväznosti na právo prístupu k zdravotnej starostlivosti, ale ktorý by komplexne zohľadňoval špecifiká života zdravotne postihnutej osoby.

Zdravotné postihnutie je skutočnosťou, ktorá postihnutú osobu akoby automaticky znevýhodňuje oproti zdravým osobám, pričom miera/podoba znevýhodnenia je priamo závislá od viacerých faktorov (povaha postihnutia, sociálne pomery v ktorých osoba žije, postoj spoločnosti voči zdravotne postihnutým osobám, sociálna politika štátu, a pod.). Aj keď boli ľudské práva komplexne ustanovené už v spomenutých medzinárodných dokumentoch, odborná verejnosť a organizácie, ktoré sa venujú osobám so zdravotným postihnutím dlhodobo naliehali, aby bol prijatý dokument, ktorý by postavenie zdravotne postihnutých osôb upravoval špeciálne.

V roku 2006 bol na pôde OSN prijatý Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím (ďalej len „Dohovor o PZP“), ktorý pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť 25. 6. 2010 a má povahu medzinárodnej zmluvy, ktorá má prednosť pred zákonmi a Ústavou SR. [7] Nejde o dokument malého významu, jeho schváleniu predchádzali dlhoročné prípravy a jeho prijatie vyvoláva veľké očakávania. Kayess (2008) sa v súvislosti s prijatím Dohovoru o PZP vyjadril, že tento dokument konečne umožňuje „najväčšej svetovej minorite“ žiadať rešpektovanie ich ľudských práv a nastoľuje podmienky pre participáciu jej členov na živote spoločnosti. [8]

Birgden a Perlin (2009) obdobne ako Kayess považujú prijatie Dohovoru o PZP za posun v ochrane práv zdravotne postihnutých osôb, a to hlavne preto, že vzhľadom na svoju obsah je oproti iným dokumentom/konvenciám obsiahlejší a komplexnejší a pre zmluvné štáty definuje konkrétne povinnosti, ktorých praktická realizácia a transpozícia do národných poriadkov môže viesť k prijatiu doteraz nebývalej pro-handicapovaným zameranej právnej reglementácie. [9, 10]

Nová optika uplatňovania ľudských práv zdravotne postihnutých osôb

Aký je obsah Dohovoru o PZP, a ako by mal ovplyvniť národnú politiku voči zdravotne postihnutým osobám?