Ovplyvní trend „Back to Nature“ legislatívu domácich pôrodov?

Vybrané rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva

V prípade Ternovszky proti Maďarsku (2010) [3] Európsky súd pre ľudské práva skonštatoval, že Maďarsko porušilo článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života), keďže znemožnilo tehotnej Anne Ternovszky rozhodnúť sa o mieste pôrodu, a to tým spôsobom, že maďarská legislatíva vystavila pôrodné asistentky možnosti postihnutia za priestupok poskytovania zdravotníckych služieb mimo zdravotníckeho zariadenia, od ktorých ich odrádzala, a, samozrejme, absenciou výslovnej právnej úpravy domáceho pôrodu. Maďarskou spoločnosťou v tom čase rezonoval tiež prípad lekárky a psychologičky Ágnes Geréb, ktorá založila dve mimonemocničné pôrodné centrá a ktorá bola odsúdená na trest odňatia slobody a zákaz činnosti za zanedbanie zdravotnej starostlivosti pri domácich pôrodoch. Hoci by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že išlo o prelomový judikát ESĽP liberalizujúci domáce pôrody so zdravotnou starostlivosťou, skutočnosť bola oveľa pragmatickejšia. Súd v podstate rozhodol obdobným spôsobom, ako v prípadoch týkajúcich sa interrupcií, kde sa tiež využíva test proporcionality práva matky a nascitura, ktorého ochrana je prioritným argumentom odporcov domácich pôrodov. Napríklad vo veci VO proti Francúzsku (2004) ESĽP skonštatoval, že ide o rozhodnutie národných legislatív, či bude v danom štáte povolená interrupcia, a vo veci Tysiąc proti Poľsku (2007) rozhodol, že ak je interrupcia štátom povolená, nesmie sa v praxi znemožňovať jej dosiahnutie. Vo veci Ternovszky proti Maďarsku teda nestanovil, či domáce pôrody so zdravotnou starostlivosťou majú byť povolené alebo nie, ale skonštatovaním porušenia práva sťažovateľky ustanovil, že národné legislatívy majú povinnosť upraviť otázku miest, kde žena môže rodiť (ergo aj domácich pôrodov).

Naopak, o neporušení článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodol ESĽP v prípade Dubská a Krejzová proti Českej republike (2016). [4] ESĽP sa v ňom opäť vyhol priamemu konštatovaniu, či majú byť domáce pôrody legalizované, a tentokrát výslovne uviedol, že vzhľadom na neexistenciu európskeho konsenzu v danej veci majú národné autority významný priestor na manévrovanie, keď vo svojich právnych predpisoch upravujú otázku domácich pôrodov. V Česku nie sú domáce pôrody zakázané, pôrodným asistentkám je však zakázané poskytovať zdravotné služby mimo zdravotníckych zariadení, čo sťažovateľky použili ako argument, že boli de facto prinútené k pôrodu v nemocnici, lebo doma by im nemohla asistovať pôrodná asistentka, čím by seba alebo dieťa vystavili zdravotnému riziku. Súd však dospel k záveru, že Česká republika vyvážene reaguje na potrebu rešpektovať právo matky na súkromný život a ochrániť život dieťaťa a matky počas pôrodu a po ňom. Berúc do úvahy rozhodnutie Ternovszky proti Maďarsku, viacerí označili tieto závery ESĽP za protichodné s predchádzajúcim rozhodnutím, [5] keďže pri judikátoch neplatí pravidlo, že by neskorší judikát rušil skorší.

Maďarské právne predpisy neupravovali domáci pôrod a v súvislosti s pôrodnými asistentkami uvádzali len to, že zdravotnícki pracovníci, ktorí poskytnú služby spôsobom nesúladným so zákonom, môžu byť pokutovaní do výšky 100 000 forintov. [6] Absenciu jasne stanovenej právnej úpravy (ktorou môže byť aj zákaz domácich pôrodov so zdravotnou starostlivosťou) považoval ESĽP za kľúčový nedostatok, v dôsledku ktorého Maďarsko umožnilo novoprijatým nariadením č. 35/2011 o umožnení domácich pôrodov, podmienkach domácich pôrodov a dôvodoch vylučujúcich domáci pôrod [7] za určitých okolností prítomnosť pôrodných asistentiek pri domácich pôrodoch. Otázka je, či konštatovanie, že pôrodné asistentky môžu poskytnúť zdravotnú starostlivosť len v zdravotníckom zariadení, a konštatovanie, že zdravotnícki pracovníci konajúci v rozpore so zákonom (neupravujúcim domáce pôrody) budú pokutovaní, možno vykladať až natoľko odlišne, že viedlo k odlišným záverom ESĽP.

Na rozhodnutie o zásahu do práva českých sťažovateliek sa dá pozrieť dvoma spôsobmi. Na jednej strane, zákaz domáceho pôrodu v českej právnej úprave nie je, čiže žena môže porodiť doma bez pôrodnej asistentky a nemožno vyvodiť zodpovednosť voči štátu len preto, že občan nesúhlasí s formuláciou právneho predpisu (s nemožnosťou pôrodnej asistentky asistovať v domácom prostredí). Na druhej strane, ak štát má povinnosť právne upraviť možnosť ženy vybrať si miesto pôrodu a zároveň argumentuje potrebou ochrany dieťaťa a ženy, nejde o akési ochudobnené právo na výber miesta pôrodu?

Pozitívne na danom judikáte hodnotíme, že ESĽP ponechal rozhodnutie o možnosti povoliť či zakázať domáce pôrody so zdravotnou starostlivosťou na voľnej úvahe štátov, ako aj v prípade interrupcií, keďže treba vziať do úvahy špecifiká jednotlivých krajín, ich nemocníc a sociálnej a ekonomickej politiky. Vo veci domácich pôrodov sa však situácia komplikuje tým, že štáty nerozhodujú o nasciturovi v počiatočných vývojových štádiách (hoci, samozrejme, otázka o okamihu vzniku ľudského života a opodstatnenosti zväčša dvanásť týždňovej hranice je namieste, no nie je predmetom danej štúdie), ale o dieťati ako o osobe odlišnej od matky. Vhodné je tiež, že ESĽP prihliadol na argument Českej republiky, že riziko pre matky a deti je nižšie pri pôrodoch v nemocniciach, ktoré dokážu promptne reagovať vďaka personálu a technickému vybaveniu, čo napokon potvrdzuje aj štatist