Môže mať sporová strana prospech zo svojho protiprávneho konania?

V prvom rade si objasníme, čo „povinnosť uniesť dôkazné bremeno“ znamená. Popis tejto povinnosti nachádzame vo viacerých rozhodnutiach slovenských súdov a na účely tohto článku poukážeme na rozsudok Okresného súdu B. (cit.): „Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť preukázaná, a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak teda žalovaný tvrdil, že kúpnu cenu zaplatil, bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti... Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno je rozdelené medzi sporovými stranami. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.“ [1] Otázkou dôkazného bremena sa zaoberal aj Krajský súd v N., ktorý poukázal aj na rozdiely v dokazovaní podľa predošlej právnej úpravy (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok) a novej právnej úpravy (zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok) (cit.): „Jednou z ďalších podstatných oblastí, ktoré súvisia s dokazovaním v občianskom súdnom konaní, je otázka následkov nesplnenia povinnosti strany sporu zabezpečiť príslušnými dôkaznými prostriedkami preukázanie svojich tvrdení. Strana, ktorá nenavrhla potrebné dôkazy a jej tvrdenia preto ostali nepreukázané, musí niesť nepriaznivé dôsledky v podobe rozhodnutia založeného len na skutkovom stave zistenom na základe ostatných vykonaných dôkazov. V procesnej teórii sa hovorí o tzv. dôkaznom bremene. Dôkazné bremeno je spojené s dôkaznou povinnosťou. Ak procesná strana splní svoju dôkaznú povinnosť natoľko, že to vedie k preukázaniu jej tvrdení, uniesla dôkazné bremeno, ktoré jej v danom spore prináleží. Zmeny procesných pravidiel sporového konania platné od 1. júla 2016 sa vo výraznej miere dotkli aj inštitútu dokazovania. V porovnaní s pôvodným režimom OSP došlo v súvislosti s novou legislatívou k modernizácii procesu dokazovania, k prehĺbeniu princípu kontradiktórnosti a k zdôrazneniu procesnej zodpovednosti sporovej strany za vlastnú aktivitu. Vzhľadom na to, že ide o sporové konanie, dôraz je naďalej kladený na plnohodnotnú realizáciu dispozičnej zásady, pričom bez návrhu môže súd v spore vykonať dôkaz iba vo výnimočných prípadoch. Z hľadiska dôkaznej iniciatívy je zásadný § 185 ods. 2 a 3 CSP, v zmysle ktorého súd bez návrhu dôkazy nevykonáva. Výnimkou sú iba dôkazy vyplývajúce z verejných registrov a zoznamov (ods. 2) a dôkazy vykonané pri skúmaní procesných podmienok, vykonateľnosti navrhovaného rozhodnutia a pri zisťovaní cudzieho práva. Osobitne je táto otázka upravená na účely sporov s ochranou slabšej strany, v ktorých môže súd v