MEDICÍNSKE PRÁVO A ETIKA

Rešpekt k osobnej autonómii človeka, k jeho právu prijímať nezávislé a informované rozhodnutia o sebe samom, je jedným zo základných východísk medicínskeho práva. Právna úprava poskytovania zdravotnej starostlivosti je založená na predstave autonómneho jednotlivca, ktorý sa na základe všetkých dostupných informácií rozhodol (ne)liečiť sa určitým spôsobom. Autonómia , konať autonómne nerovná sa konať správne. Rešpekt k autonómii nechráni náš blahobyt, ale integritu, spôsobilosť vyjadrovať svoje vlastné hodnoty, záväzky, presvedčenia - umožňuje nám tvoriť svoj život na obraz vlastnej osobnosti.

Dospelá a svojprávna osoba má právo žiť podľa svojich predstáv, hoci by pre ňu boli škodlivé a nebezpečné. Prenesené do zdravotnej starostlivosti to znamená, že zdravotnícky pracovník môže zdravotný výkon uskutočniť iba s informovaným súhlasom pacienta, ak pacient takýto súhlas udeliť odmietne, zdravotnú starostlivosť nie je možné poskytnúť ani v prípade, ak má život zachraňujúci charakter. Rešpekt k autonómii sa často dáva do protikladu s - rozhodovaním namiesto pacienta v jeho "najlepšom záujme". Posun od paternalizmu k autonómii je spôsobený aj radikálnou zmenou vzťahu medzi lekárom a pacientom. Súčasné formalizované a prísne regulované vzťahy medzi zdravotníckymi pracovníkmi a pacientmi neumožňujú dôverčivé "odovzdanie sa do rúk" lekára. Zdravotnícki pracovníci "sú disciplinovaní mnohovrstevným systémom zodpovednosti" , ktorý tvaruje ich vzťah k pacientom.

Povinnosť rešpektovať osobnú autonómiu pacienta a jeho spôsobilosť rozhodovať o svojom zdraví , vyplýva zo základného ľudského práva na súkromie. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva je pojem "súkromný život" široký a nemožno ho úplne definovať. Zahŕňa fyzickú a psychickú integritu ľudskej bytosti , a tým aj mnoho aspektov jej fyzickej a sociálnej identity.

V rámci práva na súkromie je chrá­nené napríklad právo na osobný rozvoj aj rozvíjanie vzťahov s inými ľuďmi , rodová identifikácia, meno, sexuálna orientácia a sexuály život , rodinná príslušnosť , aj informácie o zdravotnom stave. Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, zákaz neľudského a ponižujúceho zaobchádzania, a samozrejme aj právo na zdravie , sú východiskovou bázou medicínskeho práva. sú vo svojej podstate ľudskými právami, uplatňovanými v rámci zdravotnej starostlivosti. Jednotlivé pacientske práva však nemajú rovnakú povahu. Práva na ochranu pred neoprávnenými zásahmi (negatívne práva), ako sú právo udeliť alebo odmietnuť informovaný súhlas, právo na zachovávanie mlčanlivosti či právo na humánny a etický prístup zo strany zdravotníckych pracovníkov, sa líšia od pozitívnych práv na prístup k zdravotnej starostlivosti a medicínskym inováciám, vyvierajúcim z práva na zdravie. Právo na zdravie je sociálnym právom, jeho realizácia preto závisí od dostupných zdrojov. Inak povedané, právo na rešpektovanie svojej dôstojnosti má pacient vždy; právo na najlepšiu liečbu má iba vtedy, ak si to štát a jeho zdravotníctvo môžu dovoliť.

Stret právami "vybaveného" pacienta s reálnymi možnosťami zdra­votníckeho systému, je ďalším predmetom záujmu medicínskeho práva. Zdravotníctva európskych štátov (vrátane Slovenskej republiky) sú budované na princípe solidarity, ktorú možno charakterizovať ako "emocionálnu a normatívnu pripravenosť vzájomne si pomáhať". V solidárnom zdravotníctve je starostlivosť pacientovi poskytnutá bez ohľadu na to, koľko (a či vôbec) do systému prispel a výška jeho platby (vo forme daní alebo odvodov) nezávisí od jeho zdravotných rizík. Solidárny systém preto nevyhnutne čelí problému, ako ufinancovať potreby pacientov zo svojich obmedzených zdrojov. Platí pritom jednoduchá logika - kým dopyt po zdravotnej starostlivosti je prakticky nekonečný, ponuka je limitovaná dostupnými zdrojmi. Systém preto musí vyvažovať nároky jednotlivca so záujmami celku , a od informovaného a svojbytného pacienta súčasnosti sa očakáva, že sa záujmom celku podriadi.

S individuálnymi právami a solidaritou je logicky spätá aj nemenej zaujímavá otázka povinností jednotlivca voči solidárnemu systému. Kým povinnosť prispievať podľa svojich možností je zrejmá (a vynucovaná), povinnosť nezaťažovať systém odvrátiteľnými výdavkami, je otvorená diskusii. Aj s ohľadom na stúpajúce náklady solidárneho zdravotníctva sa čoraz častejšie objavujú úvahy, prečo by tí, ktorí sa snažia žiť zdravo, mali platiť zdravotnú starostlivosť tým, ktorí sa zdravo žiť nesnažia. Rovnako aktuálnou je aj dilema, ako postupovať voči "nespolupracujúcim" pacientom, ktorí napriek praktickej pomoci a dôkladnému poučeniu nevyvinú súčinnosť potrebnú pre úspech liečby, ktorá im je "bezplatne" poskytovaná.

Vývoj medicínskeho práva je neoddeliteľne spätý aj s . Etiku môžeme charakterizovať ako vednú disciplínu, ktorá systematicky konceptualizuje, definuje a bráni idey správneho a nesprávneho, dobra a zla ; medicínska etika aplikuje tieto idey do medicínskej praxe a biomedicínskeho výskumu. Zrejme len ťažko možno nájsť všeobecne akceptované princípy medicínskej etiky, ktoré by boli rovnako vlastné všetkým ľuďom a národom sveta. Aj keby sme sa na niektorých zhodli, naše predstavy o ich praktickom uplatnení môžu byť úplne odlišné. Napríklad môžeme súhlasiť, že život je posvätný. To ale ešte neznamená, že rovnako vnímame, čo život je a čo už nie je, kedy sa začína a končí, a či má byť posvätný iba pre ostatných alebo aj pre nás samých. Navyše, vždy môžeme byť postavení pred rozhodnutie, na ktoré sme neboli pripravení. Napríklad si budeme musieť vybrať medzi dvomi "posvätnými" životmi.

Pomerne extrémnym príkladom takéhoto rozhodovania bol prípad spojených (siamských) dvojčiat "Jody a Mary". Narodili sa zrastené panvou