Využitie embryonálnych kmeňových buniek vo svetle ordre public

Ordre public

Výhrada verejného poriadku (Ordre public) je tradične radená medzi inštitúty medzinárodného práva súkromného, hoci ide o contradictio in adiecto, je rýdzo verejnoprávnou disciplínou a to, čo ju dostáva na teritórium súkromného práva, je rozpor v hierarchii záujmov. Nastupuje totiž práve v okamihu, keď mechanizmy súkromného práva prekračujú isté hodnotové limity, v ktorých už samoregulácia slobodného trhu nedokáže fungovať bez zásahu štátu tak, aby súčasne dbala na ochranu jeho záujmov. Jedna z definícií by mohla znieť, že ide o možnosť vylúčiť aplikáciu vlastných kolíznych noriem odkazujúcich na použitie cudzieho právneho poriadku, ak by sa jeho hmotnoprávne normy priečili zásadám právneho poriadku fóra, ktorý výhradu uplatnil. [1] Mimo tohto rámca nemožno ponúknuť taký výklad, aby na jednej strane čo najpresnejšie vystihoval podstatu pojmu z hľadiska významu pre súkromnoprávnu sféru a súčasne nebol v istom zmysle vágny a aj nevyhnutne všeobecný. Povedať totiž jednoznačne, ktoré hodnoty a za akých podmienok považuje štát za primerané zvláštnej ochrany, nie je možné, a to aj vzhľadom na ich nestálosť, pretože sa vyvíjajú rovnako ako spoločnosť a menia v duchu tradície, právneho systému, ako aj pôsobením kultúry a náboženstva. [2] Nesporne však na nich vplývajú aj nové technologické výzvy pochádzajúce z exaktných a aplikovaných vied, ktoré nútia súdy, aby čelili súčasným etickým a právnym dilemám. O to kontroverznejšie vyznievajú, ak sa konflikt hodnôt odohráva na bojisku vedy, či poznania na jednej strane a viery alebo presvedčenia na strane druhej. Výhrada Ordre public vznesená v bioetickom diskurze o využití embryonálnych kmeňových buniek je vlastne (jeden príklad za všetky) úvahou o možnej oddeliteľnosti výskumu od patentovej ochrany vynálezov. [3] Je to tiež problém multidisciplinárny, ktorý zasahuje tak oblasť práva, ako aj morálky, filozofie, bioetiky i náboženstva.

Konflikt práva a morálky

Ak hovoríme o konflikte sui generis, máme z pohľadu Ordre public minimálne dva významy. Tým prvým je tradičná úloha kolíznych noriem, ktoré riešia kvalifikačný problém pri strete dvoch a viacerých právnych úprav, pričom aplikovaný právny poriadok sa prostredníctvom svojich noriem dostáva do rozporu, väčšinou práve so základnými ústavnými princípmi právneho poriadku určeného podľa sídla fóra alebo súdu, ktorý vec rozhoduje. [4] Tým druhým sa na výhradu verejného poriadku pozeráme cez prizmu konfliktu patentovateľnosti vynálezov, pričom základný problém tkvie v účele medicínskych a biotechnologických odvetví. Ich spoločným snažením má byť z teleologického hľadiska práve liečba, uzdravenie, starostlivosť o zdravie a akcentovanie kvality života. [5]. Pokiaľ máme na mysli ochranu zdravia, je to záujem jasne individualizovaný, hoci zdravie ako hodnota je v súlade s blahom celej spoločnosti, je to prakticky verejný záujem, ktorý má celospoločenskú povahu. Čím je „spoločnosť zdravšia“, tým je aj prosperujúcejšia. Vedecký pokrok v medicínskych a príbuzných odvetviach, o. i. farmácie, liečiteľstva a pod. naráža na oblasť verejných statkov, ktoré touto skutočnosťou majú byť predmetom ochrany verejného práva. No hoci sú veda a výskum zamerané na uzdravenie pacientov „vznešené“ a z hľadiska hodnotového prakticky nevyčísliteľné, patentovateľnosť vynálezov v sebe jednoznačne nesie komerčný aspekt s cieľom odplatného šírenia inovácií a k zabezpečeniu takého stupňa ich ochrany, aby výskum a jeho financovanie mali svoje návratné zdroje a neboli len márnou snahou, ktorú možno kedykoľvek zneužiť zo strany konkurencie.

Kmeňové bunky a ich využitie v medicíne

Ak hovoríme o kmeňových bunkách, väčšinou sa spolu s nimi spomína možnosť terapeutických alebo regeneračných procesov v medicíne, ale tiež označenie „terapeutické a reprodukčné klonovanie“, čo vedie k otázke, čo sú to vlastne kmeňové bunky a prečo vzniká toľko kontroverzných otázok ohľadom ich využitia? A je možné obetovať život raného ľudského embrya v záujme záchrany životov alebo zdravia väčšieho počtu ľudí?

Z pôvodných univerzálnych kmeňových buniek sa vďaka bunkovej diferenciácii stávajú špecializované bunky, pričom sa v malom množstve vyskytujú v ranom embryu a potom v ľudskom tele, kde je ich využitie ako dospelých somatických buniek [6] už oveľa redukovanejšie. [7] Pred 27 rokmi sa vedcom podarilo embryonálne kmeňové bunky izolovať in vitro (mimo ľudského tela, v tzv. Petriho miskách) a využiť ich jedinečné vlastnosti, čo úzko súvisí tak s oblasťou reprodukčnej medicíny (umelej inseminácie), ako aj regeneračného [8], či terapeutického využitia na liečbu doposiaľ nevyliečiteľných ochorení, akými sú o. i. Parkinsonova choroba, Alzheimerova choroba, osteoporóza, degenerácia sietnice, cukrovka, viaceré neurologické a kardiovaskulárne ochorenia, demencia alebo nedávno dokonca aj rakovina.

U embryonálneho vývoja sa často spomína jeho rané štádium, tzv. blastoméry, ktoré majú vlastnosť totipotenciality, čo znamená, že totipotenciálne bunky sú potenciálne celí jedinci, pričom táto kompletnosť bude zachovaná aj vtedy, ak sa ranému embryu odoberie niektorá z blastomér. Týmto spôsobom boli položené základy pre novú predimplantačnú genetickú diagnostiku, známu pod skratkou PiGD. [9] K odoberaniu blastomér z embrya [10] možno pristúpiť len v laboratórnych podmienkach, a to pri embryách, ktoré vznikli oplodnením in vitro [11], a to ešte v predimplantačnom štádiu, teda pred vložením do maternice.

Vďaka blastocystom sme schopní z jedného koncentrovaného miesta, kde sa nachádzajú embryonálne kmeňové bunky ťažiť z ich kľúčových vlastností, čo môže byť tiež významnou alternatívou k orgánovým transplantáciám v budúcnosti.

Pri transplantovaní týchto buniek, rovnako ako pri orgánových transplantáciách, narážame na podstatný problém, ktorým je imunitná reakcia organizmu. Pokiaľ je však kmeňová bunka izolovaná napríklad z kostnej drene, potom problém s imunitnou reakciou nenastane, pretože ide o pacientove vlastné kmeňové bunky. Ak ide o darcovské bunky, už tu je prítomné riziko, čo možno riešiť buď cestou imunologickej typizácie, teda hľadaním darcu, ktorého antigény sú čo najpodobnejšie príjemcovi, alebo s použitím stratégie tzv. SCNT (somatic cell neclear transfer), ktorá však vyvoláva celý rad protichodných názorov. [12] Zaužíval sa aj frekventovanejšie používaný názov „terapeutické klonovanie“ a to, čo ju robí natoľko diskurzívnou, je jej pôvod. Použitím tejto metódy došlo k vytvoreniu vôbec prvého klonu cicavca: vo svete iste najpopulárnejšej ovce Dolly. Je to vlastne postup, ktorým sa pacientovi v laboratóriu vyrobí kvázi nové embryo, odoberie sa mu bunka, napríklad z pokožky, z nej sa vyberie jadro a prenesie sa do enukleovaného vajíčka ženy, ktorá ho dobrovoľne na tieto účely darovala. Rovnako sú využiteľné aj embryá, ktoré vznikajú nadprodukciou embryí pri umelom oplodnení. [13] Účelom nadp