Umelé prerušenie tehotenstva a právny status embrya

Základnou podmienkou interrupcie na žiadosť ženy podľa platnej právnej úpravy je podanie žiadosti tehotnou ženou v lehote nepresahujúcej 12 týždňov tehotnosti a absencia zdravotných dôvodov, ktoré by vykonaniu zákroku bránili (§ 4 zákona). Pri umelom prerušení tehotenstva lekár postupuje podľa § 7 zákona. Podľa § 2 vyhlášky je umelé prerušenie tehotenstva z genetických dôvodov možné do dvadsaťštyri týždňov jeho trvania.

Navrhovatelia v podaní dôvodili, že právo na život je prvotným právom každého jednotlivca a je základných právom a podmienkou existencie ostatných práv, pričom § 7 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov upravuje postavenie nascitura (plodu) za predpokladu, že sa narodí živý. V niektorých európskych krajinách je ľudskému životu poskytnutá ochrana od okamihu počatia alebo nidácie (uhniezdenia) oplodneného vajíčka. V našej právnej úprave, čo je z nášho pohľadu kľúčová časť predmetného podania navrhovateľov, § 4 zákona umožňuje vykonanie interrupcie v prvých 12 týždňoch tehotenstva bez preukázania konkrétneho dôvodu, len na základe žiadosti ženy, čo znamená, že nenarodený ľudský život do 12. týždňa svojho vývoja nepožíva žiadnu ochranu. Nenarodený život v prvých 12 týždňoch, ako pokračuje zdôvodnenie návrhu, nie je o nič menej hodný ústavnej ochrany, ako nenarodený život po 12 týždňoch svojho vývoja.

Podľa nášho názoru, napriek širším súvislostiam, do ktorých Ústavný súd SR predmetné rozhodnutie zasadil, ostal právny problém meritórne v zajatí určitého spoločenského konsenzu, ktorý neprekročil horizont základného etického sporu, týkajúceho sa otázky, či je „potenciál už život alebo len možnosť a schopnosť stať sa životom“ (In Stanovisko navrhovateľov). Alebo právne presnejšie, či nositeľom (subjektom) práva na život je nasciturus (plod) alebo až narodený človek. Ústavný súd SR v náleze odkázal na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), ktorá počínajúc rozhodnutím vo veci Vo v. Francúzsko [1] aj v prípade Evans v. Spojené kráľovstvo [2] potvrdzuje, že pri nedostatku európskeho konsenzu o vedeckej a právnej definícii začiatku života, problém, kedy právo na život začína, patrí do rámca voľnej úvahy, ktorý súd vo všeobecnosti priznáva štátom v tejto oblasti. Výkladom § 15 ods. 1 Ústavy SR možno zistiť, že plod, ktorý bol iba počatý, nezodpovedá pojmu „každý“, ktorý je uvedený v citovanom ustanovení Ústavy SR. Slovo „každý“ znamená subjekt práv a povinností, ale plod je subjektom práv a povinností iba ak sa narodí živý (§ 7 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka; pre inšpiráciu možno poukázať na názory k pojmovému vymedzeniu ochrany práva na život plodu na základe právnej hypotézy; prezentované názory sa stretli mimochodom aj s výslovným odsúdením). [3]

Spôsobilosť mať práva a povinnosti vzniká narodením a končí sa smrťou, prípadne prehlásením za mŕtveho, pričom vznik subjektívnych práv je tak spojený až s okamihom narodenia človeka, a nie jeho počatia. Navyše, Ústavný súd SR lehotu 12 týždňov na vykonanie prerušenia tehotenstva nepovažoval za arbitrárnu, pretože je to lehota, ktorá sa odvíja od stupňa senzibility plodu, čo podobne vyplýva z bioetického expertného stanoviska, citovaného v náleze, že „(...) úcta k ľudskému životu sa odvíja od „stupňa ľudského života“, ktorý narastá s vekom ľudského plodu.“ Táto lehota je súčasne v súlade s prevažujúcou legislatívou európskych krajín (zvyčajne 10-15 týždňov tehotenstva).

K otázke, prečo pri žiadosti o interrupciu do 12 týždňov tehotenstva žena nemusí svoj zámer zdôvodňovať, ÚS SR uviedol, že „(...) ak by uznal právo na život pred narodením, to by celkom iste vylúčilo aj interrupciu z dôvodov ochrany zdravia tehotnej ženy (k tomu muttatis mutandis porovnaj Bruggemann a Scheuten v. SRN, 1977, č. 6959/75 a Paxton v. Spojené kráľovstvo, 1980, č. 8416/78, v ktorých sa Európska komisia pre ľudské práva vyjadrila, že umelé prerušenie tehotenstva musí pripadať do úvahy aspoň v prípade, ak pokračovanie tehotenstva ohrozuje život matky) z