Vybrané právne problémy pri uplatňovaní civilných nárokov pozostalých pri nesprávnom poskytnutí zdravotnej starostlivosti

Úspešnosť tohto typu sporov v konečnom dôsledku závisí okrem iného aj od správnej hmotnoprávnej kvalifikácie uplatneného nároku, správnej determinácie účastníkov konania, správneho posúdenia účastníctva ako takého a v neposlednom rade aj od dôkaznej situácie.

Hmotnoprávne podmienky uplatnenia nárokov pri žalobách z titulu ochrany osobnosti

Právnym základom uplatnenia nárokov pozostalých podľa slovenského právneho poriadku je inštitút ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). V týchto ustanoveniach sa priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Zákon nedefinuje pojem „zásah“ do ochrany osobnosti, ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva fyzických, resp. právnických osôb. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi sú predovšetkým neoprávnenosť zásahu (neoprávneným nie je zásah do osobnostnej sféry, ak sú dané okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania, napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná obrana či krajná núdza), a tiež jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby.

Výpočet prostriedkov „obrany“ pred neoprávneným zásahom do ochrany osobnosti je exemplifikatívny a jednotlivé prostriedky na ochranu osobnosti sú relatívne samostatné. Možno ich použiť jednotlivo alebo kumulovane, taktiež v závislosti od intenzity protiprávneho zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby.

Ak určité konanie vykazuje zákonnom predpokladané znaky neoprávneného zásahu do chránených osobnostných práv, má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

Z dikcie citovaných ustanovení je nepochybné, že zadosťučinenie v peniazoch (nemajetková ujma) je občianskoprávny prostriedok výnimočného charakteru v tom zmysle, že jeho použitie prichádza do úvahy subsidiárne, t. j. až v prípade, ak by sa primerané zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka ukázalo ako nepostačujúce, a tým strácajúce svoju účinnosť a funkčnosť. Funkciou nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je náhrada škody, strata na zárobku a podobne (nejde teda o majetkovú ujmu, ktorá odškodňuje podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka).

Súdna prax bez pochybností akceptuje, že účastníci súdneho konania prostredníctvom § 13 Občianskeho zákonníka riešia situácie, kedy došlo k porušeniu ich práva na súkromný a rodinný život spôsobením smrti blízkej osoby (manžela, rodičov, detí) v dôsledku nesprávneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti.

Súdy zároveň podľa nášho názoru správne kvalifikujú následky protiprávneho konania zodpovedného subjektu ako závažnú ujmu na osobnostných právach dotknutej osoby (pozostalých príbuzných či blízkych osôb).

Pre priznanie peňažného plnenia však musia byť splnené všetky podmienky pre vznik zodpovednosti za nemajetkovú ujmu. Návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia má v tomto prípade satisfakčný charakter a nemá charakter peňažnej náhrady, nejde teda o majetkové plnenie, ale je výlučne prostriedkom morálneho, imateriálneho pôsobenia.

Len v prípadoch, kde došlo k porušeniu práva na súkromie, či k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere a kde intenzita tohto zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami, treba považovať za opodstatnené a spravodlivé priznanie zadosťučinenia v peniazoch.

Otázka aktívnej a pasívnej legitimácie v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy

Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti v pomenovanom prípade je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. Obe náležitosti musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom.

Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia (subjektom ochrany), je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté.

Účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti alebo odstrániť následky zásahov alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie, je vždy tá fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných prác (je pôvodcom alebo subjektom zásahu).

Otázku, kto je v tom-ktorom prípade subjektom ochrany a kto je subjektom zásahu, musí súd v konaní o ochranu osobnosti riešiť vždy medzi prvými. Pokiaľ súd nemá vyriešenú otázku, do práv koho bolo zasiahnuté, a kto sa dopustil zásahu, nie je (ešte) opodstatnené riešenie otázky nedovolenosti zásahu, jeho intenzity a dôsledkov, existencie príčinnej súvislosti medzi zásahom a spôsobenou nemajetkovou ujmou, adekvátnosti požadovanej formy nápravy spôsobenej ujmy, splnenia podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, primeranosti výšky priznávaného zadosťučinenia a podobne.

Je totiž logické, že spornosť v týchto otázkach, môže byť v konaní o ochranu osobnosti riešená len medzi subjektmi, ktorých sa táto spornosť týka – medzi subjektom ochrany a subjektom zásahu. Z tohto hľadiska je preto predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti nielen zistenie, že žalobca je fyzickou osobou, ktorej osobnostné práva boli porušené, ale rovnako zistenie, že žalovaný (fyzická alebo právnická osoba) sa dopustil toho konania, ktoré žalobca v konaní považoval za zásah do jeho chránených práv a z ktorého vyvodzoval svoje právo na ochranu osobnosti. Obe zisťovania sú súčasťou skúmania, kto je v konaní vecne legitimovaný.

Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti (je pasívne legitimovaný).

Z hľadiska aktívnej vecnej legitimácie pozostalých na podanie žaloby o prípadnú náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávnosti poskytnutej zdravotnej starostlivosti a následného úmrtia fyzickej osoby možno považovať právnu prax za ustálenú. V tomto prípade je však nevyhnutné rozlišovať medzi právami zomrelej osoby (t. j. občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby aj po jej smrti) a nárokmi fyzických osôb, u ktorých došlo k zásahu do ochrany ich „vlastnej“ osobnosti z dôvodu úmrtia, spôsobeného nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti.

Smrťou pacienta teda môžu určitej skupine osôb vzniknúť dva druhy práv: (1) právo na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do ich práva na súkromie a (2) osobám uvedeným v § 15 Občianskeho zákonníka (manžel, deti a pokiaľ títo nie sú, tak rodičia zomrelého) rovnako právo na ochranu osobnosti zomrelej osoby. Právo podľa § 15 Občianskeho zákonníka je pôvodným (originálnym) právom na občianskoprávnu ochranu osobnosti zomrelej fyzickej osoby. Preto u osôb definovaných v tomto ustanovení nejde o akýsi druh právneho nástupníctva do práva po zomrelej fyzickej osobe, ale o vznik zvláštneho, pôvodného (originálneho) osobnostného práva. Zo znenia uvedeného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že osoby v ňom uvedené uplatňujú ochranu osobnosti zomrelej fyzickej osoby, čo potvrdil aj Najvyšší súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. 14 2 Cdo 93/2008).

Obsah práva osôb uvedených v § 15 Občiansk