Informovaný súhlas – Pojem a aplikačné súvislosti

Právo na súkromie má široký obsah a všeobecne zahrňuje komplexnú sféru života fyzickej osoby, ktorú chce fyzická osoba nechať oddelenú od svojho „verejného/prístupného“ života a ktorú sprístupňuje len vybraným osobám. Toto je však len jedna z charakteristík súkromného života. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „Súd“) sa obsah práva na súkromie pokúsil vymedziť vo viacerých rozhodnutiach a dovoľujem si tvrdiť, že aj súčasne prijímaná definícia nie je konečná a v budúcnosti bude opätovne rozšírená.

V prípade Pretty proti Spojenému kráľovstvu Súd pripomenul, že súkromný život zahrňuje aspekty fyzickej a sociálnej identity jednotlivca, vrátane práv na osobnú autonómiu. [1] V prípade Glass proti Spojenému kráľovstvu sa ďalej Súd vyjadril, že súkromný život zahrňuje fyzickú a fyziologickú integritu osoby a že štát má pozitívny záväzok zabezpečiť svojim občanom ich právo na jej efektívne rešpektovanie. [2]

Každý zásah do tela inej fyzickej osoby môže byť vykonaný jedine na základe súhlasu dotknutej osoby. V opačnom prípade by sa mohlo jednať o konanie, ktoré by malo trestnoprávne dôsledky. Aj zákrok, ktorý nespôsobil škodu vo svojej podstate zasahuje do osobnostných práv fyzickej osoby a pri absencii súhlasu dotknutej osoby je spôsobilý privodiť na týchto právach ujmu. [3] Povinnosť rešpektovať telesnú a psychickú integritu pacienta (poskytovať zdravotnú starostlivosť len na základe súhlasu pacienta) pôsobí erga omnes (mám na mysli ošetrujúceho zdravotníckeho pracovníka) a je nevyhnutné ju dodržať, až na zákonom taxatívne definované výnimky v každej situácii. Zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“) umožňuje poskytnúť zdravotnú starostlivosť bez súhlasu pacienta v štyroch prípadoch (§ 6 ods. 9), a to v naliehavých situáciách (neodkladná zdravotná starostlivosť), v prípade ochranného liečenia uloženého súdom, ústavnej starostlivosti o osobu, ktorá má prenosnú chorobu, a ktorá závažne ohrozuje jej okolie a v prípadoch duševných ochorení, ktoré sa prejavujú automutiláciou alebo agresiou voči okoliu. Problematiku predpokladaného súhlasu rovnako ako zákon o zdravotnej starostlivosti upravujú aj Princípy práv pacientov v Európe vydané v roku 1994 Regionálnym úradom WHO pre Európu.

Právo fyzickej osoby rozhodovať o svojej telesnej integrite sa realizuje cez inštitút informovaného súhlasu. Možno povedať, že práve prostredníctvom neho sa garantuje/realizuje právo fyzickej osoby disponovať svojím zdravím v zmysle odsúhlasenia rozsahu a povahy zásahov, prostriedkov zásahov a určenia subjektu, ktorý zásah vykoná.

Štátom definovaná povinnosť poskytovať zdravotnú starostlivosť jedine na základe súhlasu pacienta vyjadruje rešpektovanie právnej autonómie jednotlivca pri rozhodovaní vo veciach týkajúcich sa jeho telesnej integrity.

Ustanovenie práva fyzickej osoby disponovať svojím zdravím možno nájsť v národných, ako aj medzinárodných právnych dokumentoch. V každom z nich sa v zásade uvádza ako súčasť práva na ochranu súkromia. Základnými predpismi sú:

• Európsky dohovor o ľudských právach – ochrana prostredníctva čl. 8 – právo na súkromie,
• Európsky dohovor o ľudských právach a biomedicíne (ďalej len „Dohovor“) – čl. 5,
• Ústava SR – ochrana prostredníctvom čl. 16 a čl. 19 – právo na ochranu súkromia,
• Zákon o zdravotnej starostlivosti.

Podľa čl. 5 Dohovoru (cit.): „Zásah v oblasti zdravia sa môže vykonať iba vtedy, ak osoba, ktorej sa týka, bola informovaná a so zásahom vyjadrila súhlas.“ Rovnako aj zákon o zdravotnej starostlivosti (§ 6 ods. 4) ako conditio sine qua non pre vykonanie zákroku predpokladá (cit.): „... preukázateľný súhlas s poskytnutím zdravotnej starostlivosti, ktorému predchádzalo poučenie podľa tohto zákona.“ Súhlas je nevyhnutný aj v prípadoch, kedy zdravotnícky výkon nezasahuje do práva na telesnú integritu, ale zasahuje napr. do práva na súkromie, resp. do iných osobnostných práv pacienta, teda v každom prípade, kedy zdravotnícky pracovník pri výkone zdravotnej starostlivosti „vstupuje“ do sféry osobnostných práv pacienta.

Legálnu definíciu informovaného súhlasu možno nájsť v § 6 ods. 4 zákona o zdravotnej starostlivosti (cit.): „Informovaný súhlas je preukázateľný súhlas s poskytnutím zdravotnej starostlivosti, ktorému predchádzalo poučenie podľa tohto zákona. Informovaný súhlas je aj taký preukázateľný súhlas s poskytnutím zdravotnej starostlivosti, ktorému predchádzalo odmietnutie poučenia, ak v tomto zákone nie je ustanovené inak.“ Napriek existencii pomerne rozsiahlo definovaného pojmu informovaného súhlasu v zákone o zdravotnej starostlivosti bude nevyhnutné každý prípad posudzovať aj na základe kritérií formulovaných Dohovorom a vnímať podstatné aspekty a súvislosti tohto inštitútu, ktorými sú:

1. poučenie predchádzajúce súhlasu/nesúhlasu,
2. preukázateľný prejav vôle pacienta, otázka formy súhlasu (formálna – písomná, alebo neformálna),
3. spôsobilosť subjektu, ktorý súhlas dáva – súhlas dáva spôsobilý pacient, alebo zákonný zástupca nespôsobilého pacienta,
4. viazanosť predošlým prianím pacienta,
5. možnosť poskytnúť zdravotnú starostlivosť aj bez súhlasu pacienta.

Poučenie pacienta

Zákon o zdravotnej starostlivosti a Dohovor nepoužívajú spojenie pojmov „informovanie“ a „súhlas“ náhodne. Aby bol súhlas udelený platne, mal by ho pacient dať až na základe svojho slobodného rozhodnutia učineného po zvážení všetkých kladov a záporov navrhovaného zákroku, o ktorom ho informoval zdravotnícky pracovník. Súhlas teda dáva „informovaný pacient“. Kľúčovou otázkou týkajúcou sa realizácie práva na informácie je