Všeobecný lekár – dispečer alebo skutočný partner pacienta a lekára/špecialistu?

• Ako hodnotíte súčasné postavenie všeobecného lekára v systéme zdravotnej starostlivosti v porovnaní s minulosťou?

MUDr. Gajdošík: „V efektívne fungujúcom systéme zdravotnej starostlivosti predstavuje ambulancia všeobecného lekára pre dospelých miesto priameho vstupu dospelého občana do zdravotníckeho systému, t. j. prvý kontakt so zdravotníctvom. Všeobecný lekár manažuje postup pacienta v systéme zdravotnej starostlivosti, usmerňuje, aká starostlivosť mu má byť poskytnutá. Efektivita jeho práce by mala zamedziť drobeniu zdravotnej starostlivosti, nadužívaniu pomocných vyšetrení, aj neprimeraným nárokom na rôzne, zdravotným stavom pacienta neodôvodnené, konzultácie alebo hospitalizácie. Metódou práce je kontinuita zdravotnej starostlivosti o pacienta po časovej osi jeho života, je správcom dokumentácie občana – „historiaaegroti“ – na rozdiel od lekára špecializovanej ambulantnej starostlivosti, kde prevláda skôr starostlivosť o jednotlivé epizódy ochorení  – „historiamorbi“. Napriek deklarovanej podpore rezonuje v odbornej aj laickej verejnosti dehonestujúci pojem „obvoďák“, očakávanie zažitého rozsahu služieb, orientácia na problémy jednotlivca, riešenie epizód ochorenia, nadväzná starostlivosť, poslušné vykonávanie pokynov a podobne.“

• Zmeny, ktoré sa udiali v ostatných rokoch v oblasti poskytovania primárnej zdravotnej starostlivosti ju podľa vás skvalitnili, alebo skôr zhoršili?

MUDr. Gajdošík: „Ak je u nás vytýčeným cieľom transformácie moderný systém zdravotnej starostlivosti – akceptované ústredné postavenie všeobecného lekára pre dospelých v manažmente pacienta so všetkým kompetenciami a zodpovednosťou, na výkonnej a kvalitnej špeciálnej ambulantnej starostlivosti vhodne podporenej lôžkovými zariadeniami, je dôležitá postupná zmena pohľadu odbornej a laickej verejnosti. Ide o kontinuálny dlhodobý proces, v SR ho sprevádza dichotómia slov a činov. Programové vyhlásenia vlády, ako aj verbálne prehlásenia, tlmočia podporu primárnej ambulantnej starostlivosti, avšak reálny svet poskytovania zdravotnej starostlivosti (ostatný príklad – predpis pomôcky pre inkontinentného pacienta, a pod.) tento trend popiera. Otvárajú sa nožnice medzi nárokmi, ktoré sú kladené na primárnu ambulantnú starostlivosť. Na jednej strane množstvo úloh, deklarované nároky na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, požiadavky populácie na jej kvalitu, na čas venovaný pacientovi, na druhej strane situáciu poznamenáva byrokratizácia medicíny, nadbytočná administratíva, zvyšujúca záťaž všeobecných lekárov, snaha riešiť sociálne problémy spoločnosti zaťažením všeobecného lekára nadbytočnými a pre fungovania zdravotníckeho systému nie nevyhnutnými administratívnymi opatreniami.

Ďalší problém sú závažné politické rozhodnutia, týkajúce sa zdravotníctva, napríklad o miere finančnej spoluúčasti občana, kategorizácia liekov atď. Z nedostatku systémového prístupu – neochoty politickej garnitúry verejne prevziať zodpovednosť  – v ambulanciách vzniká permanentný konflikt lekára s občanom. Praktizujúci lekári musia často tieto nepopulárne politické rozhodnutia, s ktorými nie sú vnútorne stotožnení, tlmočiť prekvapenej klientele. V očiach pacientov, ale aj populácie, sa stávajú prekážkou v dosiahnutí očakávanej výhody – predpísania lieku, zdravotnej pomôcky, priznania sociálnej výhody (nie vždy odôvodnenej zdravotným stavom chorého), dochádza k naštrbeniu vzájomnej dôvery lekára a občana, čo je v priamom protiklade k cieľom reformy. Posledným príkladom môže byť zmena postupu pri povinnom očkovaní, ktorú rozhodne nie je možné považovať za odborný vzostup, prospech pre pacienta či zdroj ušetrenia. Ak má všeobecný lekár plniť dôstojne a v plnom rozsahu funkciu manažéra zdravotnej starostlivosti, nemôžeme zatvárať oči pred vlastnými nedostatkami, ako sú kolísajúca kvalita zdravotnej starostlivosti, nedostatočné dodržiavanie odporúčaných diagnostických a liečebných postupov, prístup k pacientovi. Chýba motivácia občana zo strany zdravotnej poisťovne – malefikácia, bonifikácia zdravotného poistenia. Na druhej strane si treba uvedomiť, že ak je cieľom transformácie zdravotníctva uspokojený pacient, uspokojiť a kvalitne ošetriť ho môže len spokojný zdravotník.“

• Aké opatrenia sa p