Slovenskí zdravotníci vo svete

Pred odchodom do Kanady pracoval na významnom slovenskom pracovisku, na ktoré doteraz nedá dopustiť. Tvrdí, že byť lekárom v Kanade je v niektorých aspektoch ľahšie ako na Slovensku, kam sa však stále rád vracia. Ani svojim kanadským kolegom občas nezabudne pripomenúť, odkiaľ pochádza, ako napr. nedávno, keď sa jeho fotografia z novembra 1989 objavila na plagáte pozývajúcom na výstavu o Nežnej revolúcii v jeho rodnom meste.

♦ Prečo ste sa rozhodli odísť zo slovenského zdravotníctva?

V tom čase som pracoval na II. internej klinike na Mickiewiczovej ulici v Bratislave. Mal som výborných mentorov, prof. MUDr. Andreja Dukáta a doc. MUDr. Jána Lietavu. Pod ich vedením som už ako medik robil výskum v kardiológii. Niektoré projekty sme robili v spolupráci s Ottawa Heart Institute cez ich profesora G. Fodora, ktorý bol predtým kardiológom v Pražskom IKEMe, než v roku 1968 emigroval do Švédska a potom do Kanady. Po revolúcii v 1989 chodil často pracovne na Slovensko, a ja som mu robil asistenta výskumu, ale aj šoféra a staral som sa o neho počas jeho pobytov. Najazdili sme spolu stovky kilometrov po Slovensku, takže bol čas na rozhovory. Keď som končil medicínu v r. 1998, opýtal sa ma na ďalšie plány. Hovoril som mu, že by som chcel zostať vo Fakultnej nemocnici. Profesor Fodor mi ponúkol, či by som to nechcel skúsiť vo výskume v Kanade. Môj starší brat, tiež lekár, ako aj rodičia a moja vtedajšia priateľka, teraz manželka, ma podporili s tým, že toto je jedinečná šanca, ktorú nemôžem premrhať (brat pracuje ako pediater v Anglicku – pozn. autora). Takže som sa začal pripravovať sa na nostrifikačné skúšky. Profesor Fodor zohnal grantové prostriedky, z ktorých som bol platený. Celé sa to podarilo zrealizovať po mojej atestácii z internej medicíny. Odišiel som v roku 2002.

♦ Aké boli vaše začiatky v Kanade?

Ťažké. Tých šokov bolo niekoľko. Jedným z nich bol jazyk. Tu doma sme si mysleli, že vieme dobre po anglicky. Ale ak má človek angličtinu používať ako jediný dorozumievací jazyk, navyše rozumieť dialektom a rôznym prízvukom reči.... Ale človek sa rýchlo adaptuje. Musel som robiť skúšky, okrem medicínskych aj z jazyka, a na to som sa musel dobre pripraviť. Na Kanade sa mi páčilo, že ich nezaujímalo odkiaľ ste, ale kto ste, čo viete a ako sa správate. Ani raz mi nedali pocítiť, že som zahraničný alebo že mám zlý prízvuk. Ak som si robil dobre svoju prácu, nemal som žiadny problém.

♦ Takže toto boli problémy s angličtinou. A odborné?

Prvý rok som robil výskum na zvieratách, a potom dva roky na pacientoch pod vedením prof. Fodora. Pôvodný plán bol študijný pobyt na dva roky. V Bratislave sa prednosta našej kliniky prof. Dukát, môj primár doc. Krahulec a riaditeľ Fakultnej nemocnice ku mne zachovali veľkoryso. Dostal som študijné voľno a do dvoch rokov som sa kedykoľvek mohol vrátiť. S manželkou sme sa rozhodli, že v Kanade zostaneme iba ak sa mi podarí presadiť sa tu ako klinik, nie ako výskumník. Nechcel som stráviť len vo výskume celý život.

♦ Kedy ste začali uvažovať o zmene z výskumníka na klinika?

V roku 2005 ma oslovil Dr. Rubens, kardiochirurg z nemocnice, v ktorej som pracoval (Ottawa Heart Institute), že hľadá asistenta vo výskume. Povedal som mu, že si to cením, ale že už mám podpísanú zmluvu s prof. Fodorom na ďalší rok. Na to mi povedal, že on mi môže ponúknuť niečo navyše – klinickú prácu s pacientmi. Profesor Fodor totiž už bol v dôchodku z klinickej kardiológie, nepracoval s pacientmi, ale pracoval na plný úväzok vo výskume.

Dostal som teda od Dr. Rubensa ponuku, aby som sa staral o pacientov po operácii srdca, a popritom pracoval vo výskume. Vedel, že sa chcem dostať do postgraduálneho systému a doslova mi povedal, že „práca s pacientmi ťa tam dostane“. Profesor Fodor ma v tomto podporil. Moja lekárska licencia bola obmedzená len na konkrétne kardiochirurgické od